Žáner: historická dráma, dobrodružný, romantický
Minutáž: 127 minút
Krajina: Španielsko
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Alejandro Amenábar
Scenár: Alejandro Amenábar, Mateo Gil
Kamera: Xavi Giménez
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Rachel Weisz, Max Minghella, Oscar Isaac, Ashraf Barhom, Michael Lonsdale, Theon, Rupert Evans, Richard Durden, Sami Samir, Manuel Cauchi, Homayoun Ershadi, Oshri Cohen a ďalší.
Historická dráma Agora zažila svoju premiéru v nesúťažnej časti filmového festivalu v Cannes už v máji minulého roku a aj napriek tejto pocte sa do kín dostávala veľmi ťažko. Napokon sa našlo niekoľko ochotných distribútorov, a tak film hollywoodskych rozmerov, no s európskym pôvodom, sa ukázal nielen v Amerike a vo väčšine krajín Európy, ale i na tuzemských plátnach. Za ambicióznym projektom stojí Alejandro Amenábar, režisér a hudobný skladateľ-samouk španielskeho pôvodu, ktorý má na svojom konte hneď niekoľko medzinárodne úspešných európskych produkcií. Výpočet jeho významnejších snímok začína hororovou drámou Diplomová práca (Tesis, 1996) a pokračuje filmom Otvor oči (Abre los ojos, 1997), ktorý po krátkej dobe zduplikoval filmový priemysel do menej podareného remaku Vanilkové nebo (Vanilla Sky, 2001). Aby bola jeho filmografia kompletná, nesmieme opomenúť Volanie mora (Mar adentro, 2004) s dnes už známym Javierom Bardemom a napokon i mysteriózny triler Tí druhí (The Others, 2001) v hlavnej úlohe s Nicole Kidmanovou. Na všetkých týchto, obdobne ako na Agore, s ním na scenári spolupracoval i Mateo Gil.
Vráťme sa ale k filmu Agora. Po úspechu, ktorý Amenábar dosiahol s filmom Volanie mora, ho odpočinok zaviedol na Maltu, kde sa začal zaujímať o vesmír, astronómiu a aj o teórie usporiadania kozmu. Medzi inými natrafil nielen na Ptolemaiov geocentrický model, ale i na príbeh gréckej filozofky Hypatie, ktorá sa v snímke s nadšením necháva vtiahnuť do úvah o usporiadaní nebeských telies. Nachádzame sa v Alexandrii, v centre vzdelanosti antického sveta 4. storočia n.l. Zahĺbená do svojich myšlienok je Hypatia úplne oddaná filozofii, ktorú prednáša mladíkom zo zámožných rodín. V Hypatiinom dome slúži niekoľko otrokov, medzi inými i Davus, ktorý musí ukrývať oddanú lásku k svojej panej. Mladý otrok ale nie je jediným obdivovateľom filozofky. Otvorene sa k hlbokým citom k nej priznáva i jej žiak Orestes. Hoc sa zápletka napohľad rysuje ako klasický ľúbostný trojuholník, na jeho pozadí sa odohráva o čosi hlbší a intelektuálnejší súboj. V jednom rohu máme pohanské náboženstvo, ktoré stále uctieva starých egyptských bohov a žije v symbióze s rímskou filozofickou tradíciou, v druhom rohu zase mohutnejúce kresťanské hnutie (či presnejšie jeho fundamentalistickú verziu). A uprostred týchto strán, medzi ktorými sa zvyšuje napätie, je uväznená Hypatia, úplne nestranná, ktorej jediným božstvom je filozofia.
Môže sa zdať, že dráma Agora prvoplánovo odcudzuje kresťanstvo. A do istej miery to i bude pravda, no netreba zabúdať, že kresťanstvo má v súčasnosti úplne inú tvár (a spôsoby), ako kedysi. V skutočnosti sa film púšťa do náboženského extrémizmu ako takého, ktorý si často v dejinách skríži cestu s politikou a mocenskými zámermi. Práve vnútorný zmätok zviazaný vierou, mocou a politikou môžeme vidieť nádherne personifikovaný v postavách Davua a Orestea, pri ktorých hudba hrá veľmi dôležitú úlohu. Podčiarkuje ich rozkol medzi rozumom a vierou. O výnimočný soundtrack, tajomný a akoby na míle vzdialenú súčasnosti, sa postaral taliansky skladateľ Dario Marianelli, ktorý je držiteľom Oscara i Zlatého glóbusa za drámu Pokánie (Atonement, 2007). Celé pôsobenie filmu dotvára i veľmi rafinovaná kamera, na niektorých miestach poetická, vždy krásna, no nikdy nie samoúčelne efektná. Antická architektúra, ktorá by v americkej produkcii bola bezdôvodne a okato tlačená do popredia ako monumentálna pastva pre oči, sa v podaní Xaviho Giméneza stáva krásnym, ale realistickým dejiskom, prvkom filmu, ktorý síce nie je rovnocenný postavám, no rovnako nie je druhoradým.
V centre pozornosti snímky sú štyri postavy, ktorých hereckí predstavitelia ani v jedinom momente nesklamali. Hypatiu si zahrala celosvetovo známa Rachel Weisz. Predstavovať ju by bolo zbytočné, no dávno si ju nemôžeme posudzovať iba podľa filmov o múmii. Veľmi dobre zosobnila rozum a múdrosť – filozofku, ktorá v kontraste s jej krásou ostáva chladná voči telesným túžbam. Jej otroka, ktorý je našim sprievodcom vo filme, stvárnil Brit Max Minghela. Rola Davua bola pre neho doposiaľ najväčšou a zaiste i najnáročnejšou, pretože práve jeho úlohou bolo nadviazať vzťah s publikom. Jeho soka v láske, Orestea, hral Oscar Isaac, pre nás rovnako málo známy, hoci sa objavil v novom spracovaní Robina Hooda (2010), v trileri Pavučina lží (Body of Lies, 2008) a aj v prvom dieli biografického veľdiela Che Guevara: Revolúcia (Che: Part One, 2008). Napokon štvorlístok uzatvára Sami Samir, predstaviteľ Cyrila, biskupa v Alexandrii. Veľmi zručne kĺže medzi sympatickým vystupovaním a amorálnosťou, ktorá slúži posolstvu snímky.
Najlepšie zarábajúci španielsky film minulého roka si napriek všetkým nesporným kladom odhryzol priveľké sústo. Univerzálny charakter diela sa v romantických vzťahoch stráca, a tak zostáva iba jednoduchá premisa: kresťanstvo je záhubou vedy a rozumu. V konečnom dôsledku to európskej dráme, ktorá je technicky dokonalá a divácky atraktívna aj pre mimoeurópske publikum, uberá na hviezdičkách.
