Žáner: dráma, animovaný
Minutáž: 87 minút
Krajina: Česká republika | Nemecko | Slovensko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Tomáš Luňák
Scenár: Jaroslav Rudiš, Jaromír 99
Kamera: Jan Baset Střítežský
Hudba: Kružík, Ondřej Ježek
Hrajú: Miroslav Krobot, Karel Roden, Tereza Voříšková, Marie Ludvíková, Leoš Noha, Alois Švehlík, Ondřej Malý, Ján Sedal a ďalší
Alois Nebel je postavou českej komiksovej trilógie Bílý potok, Hlavní nádraží a Zlaté hory. Pôvodne malo ísť o klasický animovaný film, no tvorcovia sa napokon rozhodli oživiť postavy pomocou metódy, ktorá sa využíva už viac než sto rokov – rotoskopovou animáciou. Ide o prekresľovanie jednotlivých hraných akcií (dnes už) do grafickej podoby. V Česku ide vôbec o prvé takéto využitie. Päť rokov trvalo dať film z ideovej do kinematografickej podoby, z toho až dva roky sa s natočeným materiálom hralo celkovo 29 animátorov. No pri uvážení, že len jedno otočenie hlavy sa robila 15 hodín, je takýto dlhý čas adekvátny. Celovečerný film je debutom Tomáša Luňáka, ktorý pracoval s neskromným rozpočtom 80 miliónov Kč.
Alois Nebel (Miroslav Krobot) pracuje ako vlakový dispečer. Jeho príbeh je situovaný do leta 1989. Je to osamelý človek, ktorý, zdá sa, má iba sám seba, rutinnú prácu, mačku… a občas nejakú halucináciu o strašnom odsune sudetských Nemcov z roku 1945. Keďže tie niekedy nevie odlíšiť od reality, odchádza sa liečiť do sanatória. Tam stretáva azda jediného svojho skutočného priateľa, ktorému scenáristi dali pseudonym Nemý (Karel Roden). Nemého donútili autority podstúpiť elektrošoky, aby konečne prehovoril. Napriek tomu, že s Nebelom si boli cudzí, mali niečo spoločné. Nemý prišiel pomstiť skutok, ktorý sa vyvinul do udalostí, o ktorých Nebel blúznil. Nebela napokon zo sanatória prepustia a ocitá sa opäť v sivom, melancholickom a bezútešnom svete. Krátkodobé šťastie je pre neho iba Kveta (Marie Ludvíková) pracujúca ako „pani za okienkom“ na toaletách na pražskej vlakovej stanici. Nebelova tragédia však akoby bola osudová a večná.
Alois Nebel prináša okrem originálneho vizuálu i nadčasové témy, hoci vyplývajúce z tých historických: samota, bezradnosť, nádej, smútok, všednosť. A veruže je to smutný a veľmi atmosférický film. V „soft“ verzii neustále pripomína akúsi nočnú moru, ktorej sa nedá uniknúť, nutkavosť vracať sa k minulosti a nemožnosť vykoľajiť sa z bludného kruhu. Avšak nešťastím je, že snímka našej generácii bohužiaľ veľa nepovie, a to i vďaka veľmi nejasnému, rozptýlenému deju. Žeby tým chceli tvorcovia premostiť dej s nenáhodne vybraným menom hlavného charakteru? Nebel totiž v nemčine znamená hmla, odzadu život. Sú to jasné indície, ktoré nemajú diváka nechať chladným, donútiť ho uvažovať a dokresľovať zahmlené miesta. Príbeh je však príliš zložitý a vidieť ho len raz pre spokojné porozumenie nestačí. Ak teda o ňom už čosi neviete vopred. Kvôli koprodukcii s Nemeckom sa pochopiteľne muselo politické pozadie rozmazať autocenzúrou. Paradoxné pritom je, že vzniklo asi 20 verzií scenára. Nuž, mohli skúsiť iný. Možno by sa tým viac získalo. Je pravda, že úmyslom bolo podľa tvorcov predstaviť veľmi pomalý, anarchistický a punkový príbeh, ktorý by s málom povedal veľa. No nepovedal dosť a často zbytočne mlčal.
Napriek tomu je práca s detailmi, mimikou postáv a výrazom úžasná. Medzi plynulosť a kontrastný čierno-biely (respektíve viac čierny) obraz perfektne zapadá realistickosť pohybu, ktorá menuje túto snímku za kandidáta na kultový film. V tomto je Alois Nebel jednoznačným víťazom. Je to práve vytrhávanie sa z reality, ktoré vytieňovalo dejovú líniu viac do metanarácie, kde sa emócie a naznačené významy vpisujú pomedzi riadky. Preto práve pomalosť a plynulosť podopierajú drámu a životnú tragédiu, čomu sa prispôsobila aj hudba. Je zložkou, ktorá robí film v pozitívnom aspekte iným. Okrem iných umelcov (Václav Neckář, Marie Rottrová, kapela Umakart), Jaromír Švejdík sa so svojou kapelou Priessnitz zaslúžili o hudobný sprievod. Ich výsledok je vskutku pôsobivý. Dojíma a povznáša. Človek sa až sám seba pýta, prečo nie je v našich filmoch viac pôvodnej hudby.
Tento komerčný produkt prekročil hranice až na svetový trh, českí akademici si ho dokonca predstavovali s Oscarom. No do finále sa už nedostal. Získal však cenu na Medzinárodnom festivale animovaných filmov v Treboni, údajne sa páči i ruským kritikom a na Facebook-u mu fandí takmer 10 tisíc nadšencov. Každopádne, na Nebelovi boli hordy práce a dostal za to patričný potlesk. Česká filmová pokladnica má tak o klenot viac.V Benátkach dokonca namiešali kokteil s názvom Alois Nebel. Ak by ste si ho pri filme chceli vychutnať aj vy, stačí zmiešať broskyňovú vodku, ananás, džús, grappu a ľad. Rovnako ako film, je unikátny, ale smäd neuhasí.
