Originálny názov: An Oversimplification of Her Beauty
Žáner: sčasti animovaná komédia/dráma
Minutáž: 93 minút
Krajina: USA
Rok: 2012
Réžia: Terence Nance
Scenár: Terence Nance
Kamera: Matthew E. Bray & Shawn Peters
Hudba: Flying Lotus
Hrajú: Terence Nance, Namik Minter, Chanelle Pearson, Alisa Becher, Jc Cain, Dexter Jones
Prichádzaš domov, unavený po náročnom dni. Aj keď žiješ v jednom z najväčších a najrušnejších miest v Amerike, si bez peňazí a sám. Povzbudzuje ťa iba myšlienka na zaujímavé dievča, ktoré si, zdá sa, niečím oslovil. Ponáhľaš sa upratať byt predtým, než príde. V zhone prehliadneš zmeškaný hovor. Keď to zistíš, zavoláš jej naspäť. Hovorí, že sama dorazila práve teraz domov a nemôže dnes prísť.
Takto začína krátky film How Would You Feel?. Ako by ste sa cítili na mieste mladého muža, ktorého počínanie sledujete a objasňuje ho (a otázky kladie) hlas rozprávača? Na niečo podobné si každý ľahko spomenie z vlastnej skúsenosti: tešíte sa na spoločnosť niekoho, napríklad novej známosti, priateľa, no dotyčná osoba stretnutie zruší. Namiesto vzrušenia cítite sklamanie, v duchu sa zapodievate dôvodmi, prečo sa to stalo. Či za tým nie je niečo viac, či o vás nestratil/a záujem, či ste ho/ju niečím neodradili.
How Would You Feel? mal byť pôvodne krátky film Terencea Nancea, v ktorom predstavoval podobné problémové okamihy vo vzťahu k „zaujímavému dievčaťu“ (Namik Minter) z vlastného pohľadu. Kolíšu sa na hrane medzi platonickým a romantickým, komplikuje sa to kvôli Terrenceovým mindrákom a Namikinmu „exkluzívnemu“ vzťahu s iným chlapcom. Terence film dokončil ako jednostrannú výpoveď o prinajmenšom dvojstrannej skutočnosti a v roku 2006 ho premietol komornému publiku, v ktorom sedela aj Namik a viacero jej priateľov. An Oversimplification of Her Beauty obsahuje celý krátky film How Would You Feel?, rozdelený do niekoľkých častí a doplnený o širší kontext.
Orientáciu v mozaikovitej štruktúre rozprávania uľahčuje zameranie na dvoch hlavných predstaviteľov, Namik a Terencea. Zvuku dominuje autorský komentár, hudba a efekty. Komentár väčšinou striedavo predčítajú herec Reg E. Cathey a samotný Terence (v menšej miere ich dopĺňa aj Namik). Dotykové, realistické ruchy autor potláča. Jednotlivé bloky oddeľujú grafické vsuvky, hneď v prvom obraze sa zjavuje veta „toto sa naozaj stalo“, neskôr mnohé poznámky duplikujú alebo upresňujú rozprávačove výpovede. Terence často využíva opakovanie, napríklad kľúčová otázka „ako by ste sa cítili?“ sa v prvom segmente objavuje niekoľkokrát po stále podrobnejšom popise sprievodných okolností v živote hlavných postáv. Opakujú sa aj motívy postele, ustieľania. Anglické „making bed“ sa tu hodí viac, Terence nemá iba ustlať pre seba a pre Namik, on si sám vyrába posteľ, čo si žiada opakované cesty metrom s jednotlivými kusmi skladačky, lebo nemá auto. Navyše si vybral nevhodné, primäkké drevo. Mnohé zábery sa opakujú, na jednom mieste Terence dookola pripomína dôležitosť strihu pre vznik filmu.
Okrem animovaných častí Terence a Namik hrajú samých seba. Aj v animovaných pasážach sú ústrednými postavami a minimálne v jednej sekvencii sa Terence animuje pixiláciou. Rôznosť techník (kreslených aj stop-motion) a ich kolážovité zapojenie do celku podporuje výsledný dojem trpezlivého úsilia a mimoriadnej tvorivosti. Vcelku konvenčný príbeh schádzania a rozchádzania alebo občas premúdrelé úvahy dvadsiatnikov z umeleckého prostredia vyvažuje množstvo použitých animačných a obrazových postupov. Čo neznamená, že príbeh je tuctový a reči jalové. Lebo je rozdiel medzi snahou o vybrúsenú romantickú komédiu a osobnú výpoveď o sexuálnych vzťahoch („I got friendzoned“).
Vedľajšie postavy sú väčšinou ďalšie Terenceove kamalásky a bývalky. Niektoré sú už len fotografickými či animovanými spomienkami (presnejšie, Terence vraví, že zrejme už dávno zabudli naňho), iné vlákna stále ostávajú živé, hoci rôzne zdravé a silné. Vzniká obraz heterogénnej siete vzťahov, o ktorom Terence ako výtvarník priznáva, že je do veľkej miery len obrazom. Len málokedy si uvedomujeme, ako náš vzťah k niekomu závisí od predstáv, ktoré o ňom máme. Že spoločný život s niekým nie je len zbavovanie sa ilúzií, ale môže byť rovnako aj budovanie nových. Pokusy o vystihnutie jej krásy ostanú zjednodušením.
Nanceove úvahy o identite, o možnostiach bytia s niekým cez rôznorodosť techník logicky prechádzajú aj k otázkam funkcie umenia, v tomto prípade filmového v jeho rôznych formách a obmenách. Dáva Namik priestor, aby na How Would You Feel? reagovala vlastným filmom, kde rozpovie fakty zo svojej perspektívy. Keď Namik dlho otáľa, Terence jej vnúti na deň kameru a výsledok jej snahy zostriháva (spolu s úvodnou poznámkou MPAA na zelenom pozadí) do minútového traileru k filmu, nazvanému Subtext. Čo z neho vyplýva? V zásade dve veci: že Namik nikdy žiadny film nenakrúti a že jediným „praktickým“ výsledkom ich vzťahu budú deti s veľkým afrom. Aspoň podľa anonymnej pasažierky metra, ktorá sleduje, ako Namik a Terence „dokumentujú svoju lásku.“
