Kým sa tancuje
Príbeh lásky z čias nenávisti

Merab (Levan Gelbachiani) pokračuje v šľapajach svojich rodičov a takmer celý svoj život venuje gruzínskemu tradičnému tancu. Už v prvej minúte vidíme jeho nadšenie a zápal, akoby to bolo jeho životným poslaním. Lenže čo ak je všetko len v jeho hlave a nevidí, ako mu okolie dáva už dlhý čas najavo, že to nie je jeho parketa?

Spolu so svojou štvorčlennou rodinou, ktorú Merab živí sám z mizerne platenej práce v reštaurácii, sa všetci životom doslova pretĺkajú. Nehovoriac tom, že musí dohliadať aj na svojho staršieho brata Davida, prichádzajúceho domov vždy nadránom s niekoľkými promile v krvi. Do tanečného zboru chodia spolu, lenže David to má, na rozdiel od Meraba, absolútne na háku. A aby toho celého nebolo málo, Merabov učiteľ si na neho „zasadol“.

Hneď od začiatku nás režisér Levan Akin vťahuje to namáhavej rutiny gruzínskeho tanca. Merab ledva lapá po dychu, no napriek tomu mu z tváre nemizne jeho nadšený úsmev a do svojho výkonu vkladá aj kus seba. Robí všetko pre to, aby konečne získal uznanie od svojho učiteľa. Neustále mu totiž pripomína, že tento tanec je pokladom Gruzíncov, že je o mužnosti a sile, a to vraj Merab nemá – je podľa neho príliš mäkký. Ustavičné krivdenie ho demotivuje. Navyše mu do zboru pribudne konkurent. Svalnatý Irakli (Bači Vališvili), s prepichnutým uchom, spočiatku pôsobí ako rebel, nebojí sa odvrávať. Počas skorých ranných tréningov, ktorých sa zúčastňujú len oni dvaja, si Merab uvedomí, že Irakli možno nie je taký hrozný.

Ich jemná rivalita neskôr prerastá do priateľstva a vzájomnej podpory. U Meraba však Irakliho prítomnosť vzbudzuje čosi viac. Vyzerá to, že sám nevie tento pocit pomenovať. Nie je si istý, čo sa s ním deje, no príde na to, akonáhle spolu so skupinou priateľov na víkend odcestujú preč z mesta.

Film Kým sa tancuje nám ukazuje krutú realitu života ľudí patriacich do LGBTI komunity. Prostredníctvom Meraba pozorujeme, ako konzervatívna gruzínska spoločnosť odsudzuje čokoľvek, čo sa vymyká normám, nielen ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou. Či už sú to otravní a všeteční susedia alebo ľudia považovaní za blízkych. Akonáhle sa prevalí, že Merab nie je heterosexuál, ako si všetci mysleli, stáva sa terčom verbálnych, ale aj fyzických útokov. Bohužiaľ, tento obraz nie je realitou len v Gruzínsku, ale aj inde na svete.

Dokonca ani samotná premiéra filmu 8. novembra 2019 v hlavnom meste Tbilisi sa nezaobišla bez incidentov. Poltisícový dav príslušníkov nacionalistických organizácií sa počas premietania snažil vlámať do kina. Mnohí filmoví nadšenci boli napadnutí. Polícia zatkla 27 ľudí.

Okrem iného sa režisér Akin snaží vyzdvihnúť aj obraz a kultúru krajiny, ktoré spojil so zaujímavým soundtrackom. S Abbou a inými popovými interpretmi sa striedajú tradičné gruzínske piesne. Ich osobitý ráz pridával na intenzite viacerých scén. Silná kamera vyniká napríklad počas Davidovej svadby, ked v súvislom dlhom zábere odhaľuje Marebovo sklamanie a smútok bez toho, aby o svojich pocitoch s niekým hovoril. Dynamický strih zodpovedá tanečnému pohybu a zvlášť pomáha vystihnúť prietrž emócií, ktoré Mareb zažíva, keď tancuje pre Irakliho.

Levan Akin spolu s hercami a ďalšími v štábe vytvorili dielo, ktoré môže slúžiť na zamyslenie sa pre mnohých ľudí. Vyskytujú sa názory, že film je predvídateľný a ide o ďalšie LGBTI klišé. Myslím si však, že ak by spoločnosť bola čo len trochu tolerantnejšia, bolo by možné vytvárať aj širšie spektrum realistických záverov.

---