Žáner:romantická dráma
Minutáž: 130 minút
Krajina: Veľká Británia
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Joe Wright
Scenár: Tom Stoppard, Lev Tolstoy
Kamera: Seamus McGarvey
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Keira Knightley, Matthew Macfadyen, Eric MacLennan, Kelly Macdonald, Cecily Morrissey, Freya Galpin, Octavia Morrissey, Beatrice Morrissey, Marine Battier a ďalší
Je pravdou, že filmoví recenzenti sa len zriedka zhodnú, no v prípade nového „odvážneho spracovania“ Anny Kareniny sa ich názory rozchádzajú v celom spektre: kým jedni blahorečia režisérsku víziu, iní ohŕňajú nosom nad prepychovými okrasami, ktoré sa snažia odpútať našu pozornosť od dutého interiéru. A či sa táto dráma bude páčiť vám? To záleží iba na vašom filmovom vkuse a očakávaniach.
V úvode nás víta divadelná scéna, ktorá sa stane centrom diania – raz je úradom, stanicou, inokedy spálňou. Anna Karenina (Keira Knightley), manželka ctihodného štátnika, odchádza z Petrohradu. V Moskve má presvedčiť svoju švagrinú, aby odpustila neveru jej záletnému bratovi Oblonskému (Matthew Macfadyen). Stretáva tu však svojho osudového muža Vronského (Aaron Taylor-Johnson). Táto kostýmová dráma sa miestami celkom ladne mení v takmer muzikálové predstavenie s precíznou choreografiou, ktorú sprevádza (niekedy i fyzicky prítomná) orchestrálna hudba oscarového skladateľa Daria Marianelliho. I filmový strih je podriadený hudbe a zvolený koncept dovolil veľkú voľnosť so zvukom ako výrazným dramatickým prvkom. Divadelnosť inscenácie zdôrazňuje rafinovaná práca so svetlom, kamera tancujúca okolo hercov a neskrývaná manipulácia s kulisami.
Táto veľkolepá britská produkcia si zaslúži všetky krásne prívlastky, ktoré si hrdý otec filmu môže priať. Naozaj, je okúzľujúca. Režisér Joe Wright veľmi nápadito využil divadlo ako metaforu na faloš a pretvárku spoločnosti. Vytvára tak priestor, ktorý je viac symbolický než zbytočne faktografický. Lenže táto formalistická teatrálnosť je aj dôvodom nevyhnutnej odťažitosti diváka od predstavenia na plátne, a tak je náročné pri dvojhodinovej minutáži udržať si úprimný záujem. Režisérsky perfekcionizmus a výrazová bohatosť neponúkajú nič, čo by všetko videné, počuté a vnímané pretavilo v pôžitok, v emocionálne prežívanie. Diváci by mali veľmi osobne prežívať spoločenské ukrižovanie Anny Kareniny a hoci je jej osud skutočnou tragédiou, ani na chvíľu nie je bolestný.
Filmu rozhodne nepomohlo ani manieristické hranie Keiry Knightleyovej, ktorú Wright s obľubou obsadzuje do hlavných úloh svojich dobových drám podľa knižných predlôh (Pýcha a predsudok, 2005; Pokánie, 2007). Našťastie, tu sa zoznam známych hercov nekončí a tešiť sa môžete i na skromný, no presvedčivý výkon Juda Lawa alebo na komického Matthewa Macfadyena. Pôsobiví boli, samozrejme, aj ďalší hereckí kolegovia, no z úzadia, do ktorého ich scenár posunul, veľmi vyniknúť nemohli.
Anna Karenina je v istom zmysle zaujímavým experimentom, ale neviem si predstaviť, že by cieľom tohto filmu bolo niečo iné ako objektívne pozorovanie. Film je chladný a vo vzťahu k divákovi iba platonický. To z neho robí viac intelektuálnu rozpravu či neurčitú štúdiu imperiálneho Ruska než drámu a kultovú romancu. Má teda takýto film význam?
