Anomalisa

Dôjdem do kina na minútu presne na požičanom bicykli. Pokladník vyzerá z vestibulu: tuším neblahé dianie.
„Dobrý, premietate?“ Pýtam sa zadychčane.
„Nooo, zatiaľ ste traja, potrebujeme ešte jedného.“
Tých dvoch aj poznám, dokonca mi venujú peniaze na lístok, keď zisťujem, že pri sebe nemám dosť kešov. Teraz už iba… Príde? Nepríde? V napätí upierame zraky cez presklený vchod. Minúta, dve… Ha! Na parkovisku ktosi zastavuje. Z auta vybieha vysoká hrdzovláska a hurá!, mieri rovno k dverám kina.
„Stíham?“
Nepoznám ju, no hneď by som si s ňou hajfajvol, ak ju rovno neobjal. Stíhame všetci všetko. Usadiť sa v plneprázdnom kine s nohami vyloženými aj dva rady dopredu, keby dosiahli, je predsa jeden z najšéfovitejších pocitov v živote. Všetku sa tu deje len kvôli mojej veľkomožnosti (a trom ďalším).

Deje sa Anomalisa, prvý filmový režisérsky počin Charlieho Kaufmana (spolu s Dukeom Johnsonom) od roku 2008. Kaufmana zvyknú spájať prevažne so scenármi k surreálnym lahôdkam V koži Johna Malkovicha (1999), Milujte svojho zabijaka (2002) alebo Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004). Menej známy je jeho režisérsky debut Synecdoche, New York práve z roku 2008, podľa mňa neoprávnene, lebo je to jedna z najlepších vecí prvej dekády tohto storočia. Komerčný neúspech tejto náročnej výpravy mal vplyv aj na isté zabrzdenie Kaufmanovej produktivity (minimálne v Hollywoode). S Anomalisou prichádza skoro po desiatich rokoch a nejde o projekt „na zelenej lúke“, ale o adaptáciu jeho divadelnej hry z roku 2005.

Pritom ani nebol spočiatku nadšený nápadom prerobiť ju do podoby animovaného stop motion filmu. No keď sa na Kickstarteri vyzbieralo vyše 400 000 dolárov na pôvodne zamýšľanú 40-minútovú snímku, producentom sa už ľahšie zháňali prostriedky navyše a film expandoval do celovečernej 90-minútovej dĺžky. Od minuloročného septembra zbiera úspechy na festivalovom okruhu, získal aj oscarovú nomináciu a v kinách zatiaľ zarobil… polovicu rozpočtu. Celý Kaufman.

Nečudujem sa. Celovečerné animované filmy pre dospelých boli a budú anomália v zábavnom priemysle, tak ako sú v ňom anomáliou tvorcovia Kaufmanovho razenia s jeho neodbytným spytovaním sa po podstate ľudskosti, identity (singles/milenci/manželia/rodičia/rozvedení a tak dokola), možnosti či udržateľnosti lásky a šťastia, rozporom medzi úspechom ukazovaným navonok a hlbokou depresiou či prázdnotou vo vnútri. To sú témy dospelého života (netvrdím, že každého) a často aj témy Kaufmanových filmov.

Ak ste videli V koži Johna Malkovicha, zrejme si pamätáte chvíľu, keď sa Malkovich dostane cez portál do vlastnej hlavy a ocitne sa v realite, kde všetci okolo majú jeho tvár a všetko, čo hovoria (jeho hlasom) je „Malkovich“, meniac iba intonáciu. Táto pračudesná verzia sveta je pre hlavného hrdinu Anomalisy, Michaela Stonea (David Thewlis), bežným a zrejme dlhodobým stavom. Od začiatku, keď prilieta do Cincinatti na konferenciu zástupcov zákazníckych servisov, kde propaguje svoj bestseller (áno, o zákazníckom servise), všetci muži, ženy, deti, ktorých stretáva majú rovnakú tvár belocha a rozprávajú rovnakým mužským hlasom (hlasom Toma Noonana). Líšia sa len stavbou tela a účesmi.

Správne, muž, ktorý prednáša o tom, ako treba v každom zákazníkovi, aj keď počujete iba jeho hlas cez telefón, vidieť individualitu so svojím príbehom, svojím vlastným dobrým alebo horším dňom, človeka s vlastným telom, ktoré každého inde bolí, tento muž vidí a počuje všetkých okolo seba rovnako. Aj svoju ženu a syna, s ktorými volá po príchode na hotel. Aj ex-priateľku Bellu. Opustil ju pred desiatimi rokmi a stále na ňu myslí, teraz o to viac, že ostala na ocot v Cincinatti, meste so svetovým zoo a svetovým chilli. Zavolá jej a stretnú sa na bare v hoteli, hoci Bella nerozumie jeho vtedajším ani súčasným pohnútkam, a keď ju pozve k sebe na izbu, urobí scénu a rozzúrená odkráča. Michael sa po noci plnej drinkov vracia sám na izbu. Keď vychádza zo sprchy, počuje zrazu ženský hlas. Hlas niekoho iného!

Ledva pozapínaný vybieha na chodbu za majiteľkou iného hlasu (Jennifer Jason Leigh). Zoznamuje sa s plachou Lisou, prekvapenou jeho záujmom, lebo väčšina ľudí má radšej jej blonďatú kamarátku Emily. Michael je však fascinovaný Lisiným hlasom a jazvou okolo oka, ktorú sa snaží zakryť ofinou. Po niekoľkých pohárikoch na bare ju pozve k sebe na izbu. Lisa váhavo prijme. Nasleduje jedna z najrealistickejších sexuálnych scén, aké som doteraz vo filmoch videl, rozhovor plný odmĺk, dvojzmysly, chuť utiecť a schovať sa, zle načasované pokusy o priblíženie a dotyky, trápno-trpko-horúca komédia sexu dvoch neznámych. Už len Lisina polohlasná, melancholická a odzbrojujúco amatérska interpretácia obľúbenej piesne od Cyndi Lauper Girls Just Want to Have Fun robí túto scénu nezabudnuteľnou.

Kaufman pozoruje svet, ľudí okom obsedantného puntičkára a nenapraviteľného pesimistu. Ktorý sa však z nepochopiteľných dôvodov odmieta zmieriť so svojím večným krachom, akoby sa z neho pokúšal vyťažiť čosi trvalo, nielen chvíľkovo, povznášajúce. Čo to má byť, je ťažké presne definovať. Michael sa zhrýza svojimi vnútornými pochodmi podobne ako autobiografická postava scenáristu Charlieho v Adaptácii, hoci sa mu dostáva profesionálne uznanie (vo svojom „fachu“ je dokonca celebrita) a podopiera ho stabilné rodinné prostredie. Nič to nemení na skľučujúcej banalite, repetitívnosti, pocite zlyhania a vinovatosti, čo ho užierajú každú vedomú sekundu života. Podľahne hocijakému stimulu, aby sa vytrhol z otupenia. Ale napokon je všetko také ako predtým. Nemá kam ísť.

Anomalisa patrí k filmom, z ktorých odchádzam zmätený, lebo mám pocit, že chcel ukázať viac, ako stihol a mal trvať dlhšie. A z kina idem s hlavou plnou otázok, čo som vlastne videl, čím sú mi tie nehrdinské až tuctové charaktery blízke, v čom sa podobáme. Pozerám sa na ľudí okolo seba, akoby som sám bol ubytovaný v hoteli Fregoli a všetci okolo mňa majú rovnakú tvár a rovnaký hlas. (Fregoliho syndróm je paranoidný blud, pri ktorom pacient vníma rôznych ľudí ako jednu a tú istú osobu.) Kým ma z tejto nebezpečnej ilúzie nevytrhne kamarátka, čo mi žičla bajk, cvičiaca jogu bosá v tráve v promenáde o tretej ráno. Na chvíľu jedinečnosti.

---