Ant Man

Na niektoré filmy sa vlastne ani neoplatí písať recenzie. Do tejto skupiny zrejme zaradím Marvelovky. Často sa totiž môj názor nezhoduje s drvivou väčšinou divákov a – čo je ešte mätúcejšie – ani s kritikou (tou anglicky píšucou). Tam, kde vidím obrovskú nádielku amerického patriotizmu a zlátaninu, tam iní vychvaľujú to, ako režisér zvládol megalomanské akčné scény a priveľmi hviezdne obsadenie. Tam, kde vidím ideový balast a priehľadné poklonkovanie sa publiku, tam sa iní rozplývali nad niečím vyslovene nepodstatným.

Marvelovky sa teda postupne posúvajú do kategórie filmov, pri ktorých zhodnotenie kvalít nehrá veľkú rolu. Spoločnosť im robia rom-komy, nedesivé a neinovatívne horory, akčné zachraňovanie členov rodiny na minimálne päť pokračovaní a filmy so Zacom Efronom.

Keďže Ant Man-a ako letnú jednohubku som si celkom užila, bola som presvedčená, že ostatná kritika na ňom nájde fatálne chyby, vďaka ktorým spoznáte, že si dotyčný recenzent tento film pomýlil s vážnou záležitosťou alebo nebodaj s umeleckým filmom. Tentoraz ale nastal ten ojedinelý prípad, keď sa ten môj aj názory publika aj kritiky nachádzajú aspoň v rovnakej polovici hodnotiacej škály.

Označenie letnej jednohubky je viac ako trefné. Ant Man predstavuje taký ten geniálny stred vkusu: zabaví vás a zároveň sa mu po celý čas podarí nevytočiť vás nejakou do očí bijúcou hlúposťou, prekrútenou históriou či ideológiou. V rámci Marvel univerza nepatrí medzi tie najambicióznejšie, zaradila by som ho na úroveň seriálov Agents of S.H.I.E.L.D či Agent Carter, no koktailom humoru, rodinnej drámy a akcie sa dobre hodí do letného kina.

S odstupom času, ktorý som strávila životne dôležitou kontempláciou o tom, či sa vôbec pustiť do písania, môžem skonštatovať, že po tejto snímke vo mne zostal najmä príjemný pocit – že mi po neprirodzene horúcich dňoch bolo konečne aspoň na dve hodiny v klimatizovanej sále dobre a že ma počas toho nič nerozladilo – ani diváci, ani tridéčko, z ktorého človeka často bolia oči a ani film, ktorého produkčné štúdio tak často s ľahkosťou skĺzne do velebenia amerického národa a bizarnej a nekorektnej stereotypizácie národov ostatných kontinentov.

Ej, veru, dobre strávené dve júlové hodiny. A ako bonus niekoľko pamätných scén. U mňa to je napr. tá, v ktorej sa gigantický hračkársky vláčik Tom s psychoticky sa húpajúcimi očkami vytlačí z rodinného domu; a tú, v ktorej po okolí typického predmestia bezcieľne cupitká mravec o veľkosti priemerného psa – a nikto nejačí, ako sa to vo filmoch z deväťdesiatych rokoch pri pohľade na priveľké mravce patrilo. Takže tie scény, ktoré s posúvaním deja veľa spoločného nemali.

Za zmienku stojí ešte nepopísateľne vtipné vystúpenia herca Michael Peñu v roli prostoduchého a trochu detinského člena malého zločineckého gangu, ktorý sa ocitne na správnej strane zákona. Našťastie to berú ako praví profesionáli. Každá akčná komédia potrebuje zábavné postavičky, tu pre tento účel poslúžili práve Peña, rapper a herec T.I. a menej známy David Dastmalchian.

Ant-Man je ďalším zo série Marveloviek, ktoré sa držia jednoduchosti a radšej z diaľky obídu akýkoľvek náznak drámy. Ak predsa na nejakú drámu narazí, tak ju zľahka oškrie po povrchu a s úľavou sa odrazí späť do ľahučkých obláčikov fantazijného sveta, v ktorom sú postavy jednoznačne zaradené ako dobré alebo zlé. Veď, ako som písala v úvode, o posolstvo či o filmárske kvality vlastne ani nejde.

Podstatné je, či je dostatočne vtipný a zároveň i nekonfliktný, tak akurát, aby zaujal medzinárodné publikum; či aspoň dočasne ukojil túžbu vidieť ďalších svetoznámych hercoch spriahnuť sa s Marvel univerzom; a či bolo hosťovanie postáv z iných vetiev franšízy uspokojivé pre tých, ktorí chcú vidieť bezvýznamné presahy medzi filmami a seriálovou tvorbou. Aby som to zhrnula, pri Ant-Manovi si na svoje prídu aj bežný divák, aj fanúšik Marvelových filmov.

---