Asteroid City © 2023 CinemArt
Aktuálny počin Wesa Andersona v našich kinách príliš nezaujal, zatiaľ ho videlo len niečo cez 4000 divákov, a zmiešané reakcie naň prichádzajú aj zo sveta. Niet sa čo diviť, aj keď rozhodne nejde o zlý film.
Možno dokonca naopak. Z istého uhla pohľadu ide o vrchol doterajšej tvorby tohto osobitého amerického režiséra a scenáristu. Vývoj jeho štýlu môžeme sledovať už roky, a tak by nemalo byť prekvapením, akým filmom Asteroid City vlastne je. Lenže ide o dielo vhodné len pre jeho hardcore fanúšikov a pravdepodobne ani z nich nenadchne všetkých.
Film má naoko trochu komplikovanejšiu štruktúru. Divákov víta moderátor, ktorý uvádza televízne spracovanie divadelnej hry. Vidíme aj niečo z procesu jej tvorby, či prvé stretnutie dramaturga s hercom v hlavnej úlohe, ale aj neskorší proces jej produkcie. I keď, pokojne by to mohli byť len zábery zo zákulisia uvádzania predstavenia v nejakom divadle. Tieto zábery mimo hlavný dej sú čiernobiele. Samotný príbeh, teda dej divadelnej hry, už sledujeme v širokom obraze a v plnofarebnej Andersonovskej štylizácii. Tú tentoraz dotiahol do dokonalosti a v nebývalej miere detailu.
Po formálnej stránke je zaujímavé, že tu všetky dnes typické prvky pre svoju tvorbu ukázal naplno. Začína to už spomínanou divadelnosťou, či zámerne strojeným hraním. Najmä však ide o tvorbu svetov, ktoré Anderson buduje ako diorámy. Tou najväčšou tu je samotné mestečko Asteroid City. Izolované púšťou nielen od zvyšku pomyselného vlastného sveta, ale aj od našej reality. V rámci neho sa však nachádza množstvo ďalších diorám, ktoré slúžia ako jednotlivé scény. Aj jednotliví hrdinovia a vedľajšie postavy sú ich pevnou súčasťou. Všetko v nich dáva zmysel len v ich rámci, na celok nemusia mať, a často ani nemajú, žiaden vplyv.
Silnou stránkou Wesa Andersona sa však v Asteroid City stávajú práve všetky tie maličkosti. Mikropríbehy, nepodstatné postavičky, krátke dialógy. A napriek tomu, že celok je poctou kultúre, či lepšie povedané modernej mytológii o pozorovaniach UFO, viery v návštevy mimozemšťanov, či určitého technooptimizmu 50. rokov minulého storočia, nie je film veľmi naratívny. Aspoň nie tak, aby na tom záležalo. Samotný príbeh je veľmi jednoduchý a priamočiary. Je tak trochu aj sci-fi, ale ani to nie je dominantné. Andersonovi to skôr len pomohlo dotvoriť občasné pocity absurdna.
Nechýba ani humor, kvalitné herecké výkony a taký ten celkovo dobrý pocit. Obsadenie je typické Andersonovské na čele s jeho dvorným Jasonom Schwartzmanom v roli čerstvo ovdoveného vojnového fotoreportéra Augieho Steenbecka so štyrmi deťmi, ktorým nevie ako povedať o úmrtí ich mamy. Popri Scarlett Johansson, Tomovi Hanksovi, Tilde Swinton či Jeffreym Wrightovi dostali veľa priestoru aj tínedžerskí a detskí herci na čele s Jakeom Raynom, ktorý sa už v menšej role objavil v Andersonovom Moonrise Kingdom (2012).
V Asteroid City režisér spracuváva svoje typické témy. Žiaľ, stratu nevinnosti a dysfunkčné rodiny. Tu sa to všetko koncentruje na rodinu Augieho Steenbecka a ak vám ako divákom bude počas filmu chýbať väčší zmysel toho celého, treba vydržať až do konca. Pointu filmu dávajú až úplne posledné scény.
