Žáner: triler
Minutáž: 94 minút
Krajina: Slovenská republika
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Jaroslav Mottl
Scenár: Jaroslav Mottl
Kamera: Marián Vaco
Hudba: Michal Kovalčík
Hrajú: Gabriela Marcinková, Petra Blesáková, Michal Jánoš, Peter Brajerčík, Adrián Gula, Martin Žák, Ivan Petro, Dominik Zaprihač, Barbora Kederová a ďalší
Furt čosi dobiehame. Naši dedovia otvárali a zatvárali okná do Európy, dobiehali a predbiehali vyspelý svet. Azda sa nám to už dostalo aj do krvi, stále pobehujeme, cieľ a odpočinok v nedohľadne. Blúdiaci Holanďan, dobiehajúci Slovák. V roku 2012 došlo na found footage, cca. desaťročie po úspechu Blair Witch a päťročie po štarte série paranormálnych činností.
Z ničoho tak nevyskakuje provinčnosť, ako zo snahy vystihnúť aktuálne trendy. Musíte si totiž vybrať, ktorý trend bude pre vás ten mega, to znamená hodný nasledovania. A keď si ľudia začnú vyberať z množiny vecí okolo seba, zvyčajne len vystavujú na obdiv vlastnú ignoranciu. Vezmite si napríklad také bežné komerčné rádio, čo prezentuje svoj neškodný štíhly sampel posledných 40 rokov popu ako „najlepšiu hudbu všetkých čias“. Dajte ľuďom na výber a väčšina skončí pri prvej veci, na ktorú narazia. Hľadači absolútna a vzdušných zámkov sú v každej societe v menšine. Navyše málokedy sa im podarí prekričať reklamné džingle.
Ľudia, čo si vymysleli a zrealizovali Attonitas, tiež pri hľadaní kuulového a komerčne zaujímavého spôsobu vyjadrenia nezablúdili ďalej než do opusteného kaštieľa na skok od sídliska v Banskej Bystrici. Pohotovým využitím reálií urobili z chátrajúceho monumentu dočasný domov skupinky študentov Akadémie umení, natáčajúcich si bakalárku a iné verejno-prospešné veci. Zadanie pôsobí celkom vierohodne, veď Bystrica ide vskutku vo filme hore, na čele s rektorom, hviezdiacim v dokumente o jeho spokojnom novom živote. Found footage ako žáner má svoje nesporné výhody, napríklad že autenticitu (to „found“ v názve) iba predstiera a vyrába sa dosť lacno. Pomer cena/výkon je teda na slovenské podmienky mimoriadne priaznivý. Ak svojmu filmíku dáte ešte šikovnú zápletku a charizmatických aktérov, môžete začať rátať keše.
Tak nejak by matematika mala fungovať, pokiaľ by škola bola dokonalým obrazom fungovania vesmíru. Herci sú mladí a pekní, najmä dve baby, na ktoré sa sústredí pozornosť ich nevytrasených kamarátov, výrobného štábu aj vďačného publika. Aby som zas nepreháňal, nečakajte Gabiku Marcinkovú a Petru Blesákovú odhalené viac než decentne. Nečakajte u nich ani akýkoľvek náznak inteligencie. Hoci film na viacerých dôležitých miestach využíva sexuálne trenice, v zadubenosti charakterov je genderovo neutrálny. Na hororových idiotov, vyberajúcich si triumfálne vždy tú najhoršiu možnosť, som zvyknutý, no Attonitas prekonáva všetky medze. Viď napríklad dialógy a správanie v súvislosti s telom bez ruky. Určite väčšia sranda než do omrzenia opakované nadväzovanie spojenia („počuješ ma?“, „ozvi sa“, „kde si?“, „počuješ ma?“).
Druhá vec, pri ktorej film ide pod (alebo mimo?) žánrové štandardy, je zápletka, inak dej. Autori nám robia tú službu, že na konci všetko pekne vysvetlia. Keďže veci ani tak nedávajú veľký zmysel, mohli si ušetriť snahu. V celom priebehu vlastne nevidíme „reálne“ vraždy, len fejkové. Hladina goreu tak ostáva statická, pokiaľ si vôbec nejakú zachováte medzi výbuchmi smiechu alebo hnevu z toho, čo postavy predvádzajú. Časová štruktúra je natoľko rozbitá, že po pár prestrihoch si ju prestanete všímať (teda, prestanete si všímať dátumy, ktoré randomne naskakujú na kraji plátna). Nechcem sa nejak zamotávať pri logických dierach: stačí, že sú. Osobne ma najviac zaujala (ne)prítomnosť istých postáv v deji, označovaných ako „Fredo“ a „harleják“. Fredo tuším žiarlil na harlejáka a urobil Gabike Marcinkovej scénu. Potom niekam zmizol a Gabika si myslela, že uhorel, potom opäť stretla harlejáka a ten tiež uhorel, ale vlastne nie… alebo tak nejak. Oheň skrátka v tomto filme dosť porieši, ale zahoríte nadšením len vtedy, ak sami nebudete veľa riešiť.
V hororoch to už tak býva. Čím viac zvratov, tým absurdnejšie nakoniec celá zápletka pôsobí. Pointy fungujú, keď sa dajú pochopiť. Attonitas sa pokúša natlačiť vám pointu do hlavy klasickým školským spôsobom – prednáškou. Ako pri školských prednáškach, aj tu vám väčšina obsahu vyletí z hlavy, než opustíte budovu.
