Babel

Originálny názov: Babel

Žáner: dráma
Minutáž: 142 minút
Krajina pôvodu: Francúzsko/USA/Mexiko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Alejandro González Iňárritu
Scenár: Guillermo Arriaga
Kamera: Rodrigo Prieto
Hudba: Gustavo Santaolalla
Hrajú: Brad Pitt, Cate Blanchett, Gael García Bernal, Koji Yakusho, Adriana Barraza, Rinko Kikuchi

Naturalistický, špinavý a nesmierne pôsobivý Amores Perros (Láska je kurva) pre mňa dodnes predstavuje jeden z najsugestívnejších filmových zážitkov vôbec. Následný režijný počin Alejandra Gonzálesa Iňarritu, 21 gramov, bol vystavaný na totožných rozprávačských technikách a u kritickej obce znova zožal úspech. Jeho najnovší film Babel má uzavrieť túto „osudovú trilógiu“.

Príbeh nechronologicky zachytáva kolorit ľudských udalostí odohrávajúcich sa na troch svetadieloch. Začína sa v odľahlej marockej pustine v ktorej chudobný pastier Anwar (Mohamed Akzam) zakúpi streleckú pušku na ochranu svojho stáda pred šakalmi. Mladší z jeho synov Yussef (Boubker Ait El Caid) má slušnú mušku, a tak keď si spolu s bratom Ahmedom (Said Tarchani) kráti dlhú chvíľu strieľaním do rozľahlých púštnych dolín, zvráti tým navždy život hneď niekoľkým ľudom. Z prázdnoty sa totiž vynorí autobus, plný spotených západných turistov. Chlapci si pre spestrenie vyskúšajú vystreliť na pohyblivý objekt a ani nie desaťročný Yussef tak preukáže svoj nespochybniteľný strelecký talent. Nechcene tak spustí reťaz udalostí, na ktorej konci je okrem iného smrť, zmierenie, vyhostenie i nový začiatok. V nie celkom očakávanom poradí.

Spomínaný výstrel, ktorý by v iných geografických podmienkach pravdepodobne znamenal nanajvýš smrť náhodného príslušníka vtáčej letky, zasiahne krk Američanky Susan (Cate Blanchett), ktorá je tu na nechcenej dovolenke s manželom Richardom (Brad Pitt). Ticho, ktoré medzi nimi pred týmto incidentom panovalo, je náhle prerušené a je jasné, že pokiaľ Susan aj napriek krutým podmienkam zostane nažive, kríza ich vzťahu bude zažehnaná. Medzitým sa v ich dome opatrovateľka Amelia (Adriana Barraza) stará o ich deti a chystá sa na svadbu svojho syna v neďalekom Mexiku. Náhle zdržanie rodičov jej však naruší plány, no ako milujúca matka takúto udalosť nedokáže oželieť. Spolu so synovcom Santiagom (Gael García Bernal) vyráža na obrad aj s ratolesťami (pre ktoré je španielčina prirodzene druhým jazykom) bez vedomia rodičov. Po bujarej oslave však nastanú problémy na mexicko–americkej hranici.

Popri tom všetkom sa zoznamujeme s japonskou tínedžerkou Chieko (Rinko Kikuchi), na prvý pohľad bežnou dievčinou v tradičnej školskej uniforme. Onedlho však zisťujeme, že tie zašumené tiché zábery videné z jej perspektívy sú odkazom na jej hluchotu. Už tak vážny handicap jej navyše znepríjemňuje skutočnosť, že jej matka prednedávnom spáchala samovraždu. Žije len s otcom Yasujirom (Kôji Yakusho) v ultramodernom tokijskom byte s balkónom, poskytujúcim úžasný výhľad na všadeprítomné neóny a zvádzajúcim ju k skoku z neho. Okrem pochopiteľných depresií z vývinu jej doterajšieho života ju k tomu zvádza aj neprekonateľná bariéra, ktorá panuje medzi ňou a zvyškom počujúceho sveta, znemožňujúca jej nadviazať normálny vzťah s kýmkoľvek mimo „jej škatuľky“.

I keď sa to na prvý pohľad nezdá, aj tento príbeh je osudovo spojený s tými predošlými, a to nielen tým, že sa správa o postrelenej americkej turistke na okamih objaví v miestnych televíznych novinách. Podobne ako v Amores Perros figurovala trieštivá zrážka áut ako ústredný bod filmu, tak aj tu sa všetky udalosti pretínajú v osudovej streľbe na autobus. Týka sa to najmä prvých troch poviedok. Štvrtá, zachytávajúca Chiekin osud, je pridaná tak trochu nasilu a s dianím v ostatných poviedkach ju spája samotná puška, ktorá sa do Maroka dostala cez jej otca. Tu si dovolím ň vypichnúť, že táto epizóda pôsobí vo filme nepatrične (hoci nie rušivo), i keď mňa osobne zaujala najviac. Samotná zbraň ako jediné intertextuálne prepojenie so zvyškom snímky je príliš vykonštruovaný element v inak majstrovsky prevedenom diele. I keď ako protiargument by mi mohlo poslúžiť motto, podľa ktorého sa riadili i ostatné Inarrituove filmy: „Všetko súvisí so všetkým“. Avšak môžem vás ubezpečiť, že spomenutá námietka ma napadla až po filme a divácky zážitok z neho mi žiadnym spôsobom nenarušila.

Ako veľmi pôsobivá mi prišla i poviedka zachytávajúca spočiatku nevinný výlet Amelie a Santiaga do Mexika. I keď jej rodina žije z mála a v nepríliš dôstojných podmienkach, svadobný deň je pre všetkých zúčastnených udalosťou, kedy sa môže všetko a kedy sa žije naplno. Život, láska, či zábava je pre nich samozrejmosťou, zatiaľ čo Ameliini zamestnávatelia, žijúci vo vysoko nadštandardných podmienkach, iba prežívajú a snažia sa obnoviť niečo, čo sa obnoviť dosť dobre nedá. I keď v hraničnej situácii môže človek znovuobjaviť všeličo. Keby Amelia disponovala osvedčeným pracovným povolením, mohla prežiť najkrajší deň v živote. Avšak dvaja Mexičania s dvomi blonďavými deťmi na zadných sedadlách znamenajú pre amerických colníkov pomerne kuriózny úkaz.

Medzitým Richard bojuje v tropických horúčavách o Susanin život a pokúša sa prehovoriť zvyšok autobusu, aby v zapadnutej marockej osade zostali s ním. Vzhľadom k tomu, že jeho posádku tvoria zväčša postarší ľudia a klimatizácia je pokazená, ide o nadľudský výkon. Keď sa k tomu ešte pridá jeho vznetlivá povaha, niet sa čo čudovať, že po pár hodinách vidí len vzďaľujúci sa biely objekt. Tu sa musím zmieniť o záležitosti, ktorá mi na prvýkrát pravdepodobne ušla. Vo filme je zmienka o tom, že Richard rodinu opustil, no najprv mi nebolo jasné, či šlo o neveru alebo inú manželskú krízu. Keď som si prečítal niekoľko komentárov k filmu, narazil som na zmienku, že Susan zomrelo dieťa, čo som si predtým nevšimol. Táto časť príbehu je takisto dobrá, hoci pomerne predvídateľná a v porovnaní s ostatnými mierne klišéovitá.

Osudy marockej pastierskej rodiny a jej následného úniku pred políciou ma zaujímali ešte o poznanie menej, ale chápem ich ako nutné spojivo medzi ostatnými poviedkami. Všetci herci sú v nich po prvýkrát pred kamerou, a napriek ich autenticite sa mi táto poviedka zdala najvyumelkovanejšia spomedzi všetkých.

To však nič nemení na tom, že režiséra nesmierne obdivujem pre tak komplexné dielo, ktoré je v mnohých momentoch brilantné a nesmierne pôsobivé. Film má množstvo veľmi silných momentov, no na rozdiel od živočíšneho Amores Perros aj niekoľko hluchých, či nepríliš presvedčivých chvíľ. Páčil sa mi a jednoznačne ho odporúčam, aj keď som občas pociťoval mierny kalkul s diváckymi emóciami. Pokiaľ ma však už niekto má citovo vydierať, nemám nič zásadné proti tomu, aby tým niekým bol práve Iňárritu.