Bardo, False Chronicle of a Handful of Truths
Surrealistické blúdenie medzi životom a smrťou

Nový film od Alejandra G. Iñárritu je osobné a metafyzické skúmanie ľudskej pamäti, identity a traumy. Určite to nie je oddychovka, vyžaduje veľa pozornosti a niekedy aj trpezlivosti. Rotten Tomatoes o ňom píšu ako o jednom z najambicióznejších a najvzrušujúcejších filmov roku 2022. Súhlasím.

Iñárritu nikdy nerozprával príbehy jednoducho. Vždy však z nich vedel veľa vyťažiť. Svedčia o tom aj dva Oscary za najlepšiu réžiu filmov Birdman a Revenant Zmŕtvychvstanie. Zvykne aj veľa experimentovať s procesom nakrúcania. Experimentom sú aj surrealistické prvky, ako v Birdmanovi, tak aj v jeho poslednom filme. Je to jeho metóda lepšieho zvýrazňovania vnútorného prežívania postáv a cesta ako zdôrazniť absurditu okolitého sveta.

Termín bardo v budhizme označuje prechodný stav medzi dvoma svetmi. Je to metafyzická prítomnosť medzi smrťou a znovuzrodením. Keď si duch ešte neuvedomuje, čo sa s ním stalo, chodí okolo svojho tela a snaží sa to pochopiť. V centre príbehu Bardo, False Chronicle of a Handful of Truths je úspešný reportér a dokumentarista Silverio Gama (Daniel Giménez Cacho). Vracia sa do Mexika po rokoch života v Amerike a nerozumie si so starými kamarátmi a bývalými kolegami. Dokonca aj napriek svojim úspechom ho stále trápi neistota, či je jeho práca naozaj dobrá.

Dej sa odohráva v prechodnom stave bardo. Preto viac menej pochopiteľný príbeh sprevádza veľa symbolických a surrealistických prvkov. Skoro všetky však zafungujú a objasnia sa na konci filmu. Režisérovi, ktorý bol zároveň jedným zo scenáristov, sa podarilo skĺbiť abstraktný metafyzický svet s reálnymi obavami a zážitkami hrdinu. Dáva to filmu jednoznačnú silu.

O Bardo sa dá hovoriť aj cez prizmu traumy a straty. Vhodne ich dopĺňajú fantazmagorické halucinácie. Napríklad v jednej z prvých scén sa Silveriovi a jeho manželke narodí dieťa. Odmieta žiť v tomto svete, a tak ho lekári vrátia späť do matky. Smrť dieťaťa sa nestáva ústrednou témou, ale tiahne sa celým filmom. Hrdina priznáva, že aj po rokoch ho stále bolí strata, ale nakoniec sa s ňou vysporiada. Silverio sa tiež stretne so svojim už dávno zosnulým otcom, porozpráva sa aj s ďalším synom a kamarátom, ktoré mu absolútne nerozumejú. Hrdina sa stále snaží stať sa lepším novinárom, otcom, človekom. V jednej zo scén dokonca hovorí manželke o pocite hanby, lebo nebol tým, čím mal byť.

Dialógy vo filme sú samostatným druhom potešenia. Režisér prehnane časovo naťahuje niektoré scény tanca, behania po byte, lietania po poli, prechádzania medzi ľuďmi ležiacimi na zemi. Ale potom vždy prídu rozhovory, ostré a presné, ironické a bolestivé.

Do Bardo sa pevne vplietajú nostalgické motívy vzťahov s krajinou. Silverio už roky žije v USA, ale cíti sentiment k Mexiku. Na ceste k sebe skúma aj dejiny svojej krajiny. Sú dôležitou súčasťou jeho identity. Preto vo filme figuruje násilie španielskeho dobývania, mexicko-americká vojna v 40. rokoch 19. storočia a nedávny vzostup drogových kartelov. Aby sa porozprával s conquistadorom Hernando Cortésom, vylezie na vežu cez ľudské telá. Pre Iñárritu korene a kultúrna pamäť zaberajú závažné miesto vo formovaní identity.

Bardo je trochu aj autobiografickým rozprávaním. Dá sa čítať ako evidentné náznaky, ako napríklad získanie ocenenia. Silverio sa stane prvým Mexičanom, ktorý dostane vážne ocenenie. Iñárritu sa stal prvým Mexičanom, ktorý dostal Oscara. Režiséra a postavu spájajú aj rozpory identity kvôli sťahovaniu sa. Niekedy som mala pocit, že tento film nakrútil predovšetkým preto, aby oslovil sám seba a meditoval nad témami, ktoré sú preňho osobne dôležité. Píšem meditoval, lebo film sa absolútne nikam neponáhľa. Asi to bolo príčinou, prečo veľa ľudí na festivale v Benátkach nezvládlo vydržať do konca. Pre Netflix ho síce režisér skrátil, ale aj tak – 174 minút nezvládne každý.

Napriek dlhému trvaniu, nelineárnemu a chaotickému deju a veľkému počtu symbolov, film zanecháva silnú melancholickú príchuť. Dnes populárne témy identity a pamäti sa v ňom otvárajú z nového, veľmi Iñárrituovského uhla pohľadu.

Podľa mňa sa snímka Bardo, False Chronicle of a Handful of Truths podarila. Je to vizuálne vkusná dráma s charakteristickým režisérovým čiernym humorom. Melancholické skúmanie seba a pamäti, pomalé ako blúdenie Silveria pieskom v dome bardo, vás nenechá ľahostajnými, ak mu dáte šancu.