Bathory

Originálny názov: Bathory

Žáner: historická dráma
Minutáž: 138 minút
Krajina pôvodu: Slovensko / Česká republika / Maďarsko / Veľká Británia
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Juraj Jakubisko
Scenár: Juraj Jakubisko
Kamera: F.A. Brabec, Ján Ďuriš
Hudba: Simon Boswell, Jan Jirásek, Martin Maok Tesák
Hrajú: Anna Friel, Vincent Regan, Hans Matheson, Karel Roden, Deana Jakubisková-Horváthová, Bolek Polívka, Jiří Mádl, Lucie Vondráčková, Franco Nero

Z okrajov plátna sa proti sebe valia turecké a kresťanské vojská. Divák nevie, kam skôr zamerať pohľad. Šteklenie v žalúdku: takú melu sme tu nemali hádam od čias Paľa Bielika. Alžbeta sa v skokovej retrospektíve premieňa z dieťaťa na ženu. Nádhernú, inteligentnú, oddanú, oduševnenú. Opojná zmes prachu, násilia, intríg, smrti a lásky, prepychu, poézie, viery. To je história podľa Juraja Jakubiska, ako si ju pamätáme aj z Tisícročnej včely či Nejasnej správy o konci sveta.

Jakubiskov štýl ľahko rozoznať. Napríklad halucinácie a výmysly majú rovnakú váhu ako reálie. Preto môže v príbehu z horného Uhorska pobiehať „taliansky tajtrlík“ Caravaggio (Hans Matheson) a stať sa Alžbetiným milencom. Preto môžu rozprávanie neustále prerušovať fantazmagorické scény plné nahých tiel a náznakov tajomných rituálov. Tento „povinný“ surrealizmus zväčša nepridáva nič k atmosfére, nehovoriac o vnútri postáv. Bežný život „čachtickej panej“ je pre súčasníka sám osebe vzdialený a bizarný. Treba ho ešte viac zahaľovať plejádou kultúrnych odkazov, ktoré s ním súvisia často iba pomyselne?

Keď začne dvojica potulných mníchov (Bolek Polívka a Jiří Mádl) predvádzať ďalšie režisérovo klišé – anachronistické zlepšováky ako kolieskové korčule, autor sa zamotáva do vlastnej pasce. Tí istí mnísi majú totiž vyšetriť, čo je pravdy na legendách, šíriacich sa z čachtického hradu. Sú to však komické, umelé figúrky. Jakubisko nimi paroduje a podkopáva svoju snahu o „pravdivú históriu“ Báthoryčky či očistenie jej mena.

Ambíciu závažnosti postupne prekrýva nános dejových či fantastických odbočiek, vedľajších postáv a erotických vtipov. Veľkofilmu chýba jednotiaci prvok, niečo, k čomu sa divák môže bez rozmýšľania vzťahovať. Alžbeta, aj keď prevedeniu Anny Friel ťažko čokoľvek vyčítať, ním nie je. Jakubisko s ňou nenarába ako s výrazným ľudským charakterom, ale ako s pokusným králikom. Predpísaný život šľachtičnej, vojna, znásilnenie, potrat, osamelosť, vážna choroba… A jediné, na čo sa táto nebeská bytosť sťažuje, je nedostatok nehy. Áno, zabije, no otrávená halucinogénmi. V autorovom podaní sa kúpe vo vode sfarbenej bylinkami, nie v krvi obetí. Ani žilami jej nepreteká krv, skôr éter. Dejiny, horor či rozprávka? Zo všetkého primálo.

Farba, ktorá zastupuje krv, zastupuje aj význam. Režisér vyšperkoval a zdokonalil vari len jeden prvok svojho osobitého štýlu: farbu, nasýtenie obrazu. Kostýmy uchvacujú. Každý z interiérov, od hradnej komnaty s kozubom po katedrálu s „mobilnou“ spovednicou, má svoju jedinečnú atmosféru. Exteriéry, či už bojové scény s masami štatistov, streľbou, „ohňom a mečom“, alebo idylické zábery koča strateného v krajine, pretekajú veľkoleposťou (obzvlášť, ak premiestnime Čachtice rovno pod Tatry).

V záplave červenej, zlatej, iskier, ohňa a „halucinogénnych“ filtrov divákovi už nič iné nezostáva. Možno to bolo aj posledné Jakubiskovo útočisko, kam sa schoval pred nálepkou komercie. Zbytočne. Nie je až taký egomaniak, aby si myslel, že môže natočiť a ponúknuť masovému divákovi drahú, avšak nezrozumiteľnú snímku. Nuž urobil ďalší zo svojich megalomanských kompromisov.

Zatiaľ je úspešný. Prvýkrát vo svojom sopľavom živote som sedel v zaplnenom kine – na slovenskom filme. Do tej miery, do akej možno film dabovaný z angličtiny považovať za slovenský. Film o zbierke uhorských, sedmohradských a rakúskych šľachticov, talianskom maliarovi, o zopár cirkevníkoch a o žene, nespravodlivo uvrhnutej do Guinessovej knihy rekordov. Veľkolepý blaf. Nevšimnúc si, že vyšiel z módy, s pýchou se vrací domů.