Belgica
Oslava hedonizmu

Dráma Belgica k nám prichádza s výrazným oneskorením oproti zvyšku sveta, aj oproti našim západným bratom, ktorí sa s jeho distribúciou tiež práve neponáhľali. Napriek tomu, že o filme si tak dnes viete nájsť na webe množstvo článkov, recenzií, či komentárov divákov, ktoré sú všelijaké, a vo výsledku teda zmiešané, sa to s ním ASFK rozhodla v našich kinách risknúť.

Belgica je oslavou nihilizmu a hedonizmu a zároveň názov miesta, kde sa všetko odohráva. Najprv je to malá zafajčená a záchodmi páchnuca krčma (všetci poznáme také miesto vo svojom meste), ktoré sa bratia Jo a Frank rozhodnú prerobiť na špičkový klub. Aj sa im to podarí, minimálne do momentu než im ten vlastný nihilizmus a hedonizmus začne prerastať cez hlavu.

Darí sa to hlavne staršiemu Frankovi (Tom Vermeir), pre ktorého je to celé veľká vzbura proti nudnému rodinnému životu. Inak je to makač a vizionár, veľa však pije a neodmietne ani iné drogy. Naproti tomu Jo (Stef Aerts) túži po väčšom pokoji a stabilite, ale veľa pre to nerobí.

V tomto filme je tak všetko, čo nechcete, aby videli vaše deti. Cudzoložstvo, kokaín, hektolitre alkoholu, nezmyselné násilie, bitie žien a, navyše, nie vždy je to podané vyslovene negatívne. Prečo aj, keďže postavy si to do veľkej miery užívajú. Jazda, ktorú normálny človek vydrží dva-tri dni (aj to som asi prehnal), pre ústredných hrdinov trvá azda mesiace.

Silnou – vlastne najsilnejšou – stránkou filmu je soundtrack od belgického tria Soulwax, ktoré pre potreby filmu vytvorilo 15 nových skladieb v rôznych žánroch, ktoré vo filme interpretujú viaceré fiktívne kapely, či DJi. Často sa to pohybuje na hranici rôznorodého elektra a diska, ale výsledná paleta je omnoho pestrejšia. Väčšina skladieb tak funguje výborne aj samostatne.

Na snímku belgického režiséra Felixa Van Groeningena sa síce veľmi dobre pozerá, ale ľahko si môžete počas nej uvedomiť, že sa vás to všetko netýka. Dej sledujete zo zvláštneho odstupu. Emočný presah, či stotožnenie sa s postavami neprichádza. Frank je akoby v rauši, ide si svoje bez ohľadu na okolie, Jo je zas nejako mimo, neprítomný. Pritom sa nedá povedať, že by to bolo zlými hereckými výkonmi, tie sú, naopak, v prípade tejto dvojky viac ako dobré. Tom Vermeir a Stef Aerts sa do svojich postáv výborne hodili.

O mnohých ďalších postavách to povedať nemôžeme, ale v podstate všetci sú len takými malými epizódkami s výnimkou Joovej frajerky a Frankovej manželky. No a práve tá manželka je zahratá asi najhoršie, ako som po veľmi dlhú dobu videl.

Ak sa však chcete ponoriť do vôd európskeho artového filmu, toto vôbec nemusí byť zlá voľba. Len na otázku, čo je na tom artové, si odpoveď budete musieť hľadať sami.

---