Uplynulo už presne 55 rokov od celosvetovej premiéry filmu, ktorý sa do sŕdc divákov zapísal ako nadčasové majstrovské dielo, prepisujúce kánon „hollywoodskeho“ veľkofilmu. Dlhé roky zastával miesto najúspešnejšieho filmu na svete, čoho dôkazom je aj 11 ocenení americkej filmovej akadémie, 4 Zlaté glóbusy a zaradenie do 50-ky najlepších filmov 20. storočia. I napriek tomu, že patrí ku generácii filmov 50-tych rokov, nachádza si svoje miesto i dnes a stáva sa jedným z najčastejšie vyhľadávaných titulov.
Tak ako mnoho iných významných diel, i Ben-Hur vzišiel z knižnej predlohy. Autorom knihy z roku 1880 bol americký generál Lew Wallace, ktorý väčšiu časť svojej tvorby (vrátane Ben-Hura) napísal až po odchode z vojenskej služby. Vtedajšiu literárnu kritiku ohromil najmä svojím osobitým poňatím historickej fikcie, v ktorej uplatnil svoje bohaté znalosti antickej kultúry. Podarilo sa mu skĺbiť udalosti Nového zákona a svoj vlastný „románsko-judejský“ priestor v jeden kompaktný celok, ktorý si obľúbili čitatelia nielen v Amerike, ale i na celom svete. Tento obrovský (avšak nečakaný) úspech prinútil divadelných tvorcov k inscenovaniu hry s rovnomenným názvom, ktorá sa na divadelné dosky dostala v roku 1889. V roku 1907 (čiže v období „nemého“ filmu), sa Ben-Hur ukázal po prvýkrát aj vo filmovej podobe, no väčší úspech zaznamenala až verzia z roku 1925 (v hlavnej úlohe s Romanom Navarrom), ktorá sa vo svojej dobe stala jedným z prvých kasových trhákov (zarobila skoro 5 miliónov amerických dolárov).
V časoch, keď sa hollywoodska produkcia otriasala v základoch, sa o nakrútení Ben-Hura začalo uvažovať opäť. Počas búrlivých 50. rokov bola filmová „továreň na sny“ v takom zlom stave, že jej hrozil úplný bankrot. V dôsledku neustáleho prívalu nových a nových foriem modernej „filmárčiny“ nastával pomalý rozklad klasických štruktúr, čo vážne ohrozovalo tvorbu finančne náročných filmov. Ľudí už prestalo baviť pozerať sa na zidealizované obrazy dokonalého sveta a postáv. Preto nebolo ľahké uskutočniť tak „zvučný“ projekt, akým Ben-Hur celkom určite bol. S pomocou štúdia Metro-Goldwyn-Mayer sa napokon v roku 1957 začali začiatočné prípravy, i napriek prvotnej nedôvere väčšiny firemných producentov. Darom z nebies bolo angažovanie režiséra Williama Wylera, ktorý už mal vo vrecku dvoch Oscarov za réžiu a dostatok odvahy na uskutočnenie predpísaných plánov. S rozpočtom 15 miliónov amerických dolárov sa začal film nakrúcať v máji roku 1958, pričom celé náročné nakrúcanie trvalo necelých osem mesiacov.
Vzhľadom na to, že sa projekt mal dokončiť ešte v predstihu, sa celé nakrúcanie nieslo v znamení trpezlivej a precíznej práce stovky historických poradcov, konštruktérov a dizajnérov v spolupráci s filmovým štábom a takmer 15-tisícovým komparzom. Azda najväčším problémom bol výber hercov, ktorý predĺžil nakrúcanie o necelý mesiac. Konkurzom prešlo niekoľko desiatok známych i menej známych tvárí, ktoré sa museli pred odbornou porotou producírovať v dobovom odeve rímskeho a židovského pôvodu. Obsadenie vedľajších postáv sa vykryštalizovalo v priebehu jedného týždňa, no o úlohu Ben-Hura zápolilo hneď niekoľko slávnych mien. Rock Hudson, Paul Newman, Burt Lancaster, Kirk Douglas… to je len zlomok odvážlivcov, ktorí si chceli rozšíriť svoju filmografiu o ďalší jedinečný kúsok. Napokon však titulnú úlohu získal Charlton Heston, ktorý mal už skúsenosti s hraním biblicky ladených postáv (hral totiž Mojžiša v historickom veľkofilme „Desať Božích prikázaní“ z roku 1956). Vďaka svojmu silne precítenému a veľmi presvedčivému komplexnému herectvu získal sošku Oskara za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe, čím si prakticky otvoril dvere do sveta skutočných hviezd.
Film ako taký je po technickej stránke zvládnutý na výbornú, pričom sa môže popýšiť aj mnohými prevratnými prvkami, ktoré dovtedy bežný divák nemal možnosť vidieť. Širokouhlé panoramatické zábery, rozprávkovo sýte farby, monumentálne kulisy – to všetko je vizuálne prekrásne, bez akýchkoľvek prehnaných vsuviek a ťažkopádností. Väčšina filmu sa nakrúcala priamo v Ríme, alebo v obrovských štúdiách spoločnosti Metro-Goldwyn-Mayer. Jednoznačne najväčším lákadlom filmu je okrem pompéznej výpravy legendárna scéna v hipodróme, v ktorej sa uplatnila technika zadnej projekcie a detailná kamera. Scéna sa musela podariť hneď na prvýkrát, no napokon sa predĺžila z necelých 10 na 20 minút. Všetci herci využili služby kaskadérov, s výnimkou Charltona Hestona, ktorý si chcel túto „divokú jazdu“ vychutnať osobne.
Ben–Hur však nie je len veľkolepou prehliadkou trikov a vizuálnych efektov, ale v prvom rade príbehom muža, ktorý prešiel veľmi tŕnistú cestu, než objavil ozajstnú pravdu. Podtitul „Príbeh Krista“ nie je vôbec náhodný, a vo filme sa mnohokrát prejaví. Sám Ježiš Kristus tu pôsobí ako jedna z vedľajších postáv, ktorá ľudí usmerňuje a vkladá im do rúk pravdu. I keď počas filmu svoju tvár nikdy neukáže (čo je zámer autorov), každý, dokonca i sám Ben-Hur, ktorý po prežitom utrpení a nevôli skoro upadol do náručia pomsty, si uvedomí, že „Pán je cesta, po ktorej by sme sa mali vydať“.
Na rozdiel od iných klasických veľkofilmov (akými sú napr. Kleopatra alebo Spartakus), Ben-Hur rozoberá život jedného človeka dopodrobna, pričom zachováva dejovú rozmanitosť a gradáciu. Hovorí o judejskom princovi, ktorý sa pre úlisnosť a zradu svojho najlepšieho priateľa, rímskeho tribúna Messalu, stal obeťou násilného rímskeho systému. Neprávom obvinený, väznený a zmätený, sa tak Ben-Hur dostáva do rúk veliteľa flotily Quinta Arria, aby sa napokon ako rímsky občan vrátil späť do Judey, kde si chce s Messalom vybaviť svoje účty. Film tak mapuje kompletný prerod Ben-Hurovej osobnosti, s prihliadnutím na rôzne situácie.
Osobne považujem tento film za jedno z najlepších diel, aké kedy v kinematografii vznikli. Ani po toľkých rokoch nestratil nič zo svojho čara, ba naopak, práve v dnešnej dobe sa prejavuje jeho pravá vnútorná sila. Preto ak máte možnosť, určite si tento významný film pustite a nechajte sa unášať rytmom naozaj vydarenej klasiky.
