Bez lásky
Poetika zúfalstva

Andrej Zvjagincev si po trojročnej pauze opäť získava kritikov i divákov a znova sa o jeho filme šušká na všetkých prestížnych festivaloch. Oprávnene. Po silnom Leviatanovi (Zlatý glóbus 2015, najlepší scenár v Cannes 2014) sa vracia do drsnej, neštylizovanej reality súčasného Ruska.

Jeho filmy sú spolufinancované práve ruským Ministerstvom kultúry, a pritom ide o taký náklad na súčasnú dištancovanú spoločnosť, až to diváka doslova zaráža. Ústredným motívom jeho nového filmu Bez lásky však už nie je vojna s molochom či korupcia, ale komorná rodinná dráma.

Manželia Boris a Žeňa žijú v krachujúcom vzťahu prechádzajúc bolestným rozvodom. Takmer nevydržia v jednej miestnosti a spolu sú len kvôli spoločnému bytu, ktorý chcú predať. Obaja už majú nové vzťahy, Žeňa so starším bohatým mužom, Boris čaká dieťa s kolegyňou z práce. Obaja však okrem svojich životov zabúdajú, že pri rozvode najviac trpí niekto iný. Ich spoločný 12‑ročný syn Aľoša je v ťažkom životnom období, keď sa všetko, čo poznal, kompletne mení, rúca, a on nad tým nemá žiadnu kontrolu. Dramatický sled okolností dá do pohybu práve dieťa, ktoré je pre oboch skôr ťarchou. Aľoša jedného dňa bez stopy zmizne.

Práve postava, ktorá na plátne nemá toľko priestoru, rozhoduje o ďalšom chode deja. Začína sa neúprosný boj s časom, ktorý plynie v ruskej zime ukrutne rýchlo. Na pomoc sú privolané aj inštitúcie, avšak tie sú absolútne ľahostajné a nekoordinované. Práve tu badať až mrazivý realizmus podobný rumunskej novej vlne.

Film má niečo vyše dvoch hodín, no nie je tam ani jedna replika navyše. Postavy (ne)hovoria presne to, čo treba, bez zbytočného pátosu, každé slovo aj čin majú svoju váhu. Aj keď je hlavnou premisou strata dieťaťa, nie je to film o pátraní. Snímka ide až na kosť hlavných postáv, je o životných rozhodnutiach, o dilemách, ktoré nejde rozhodnúť. O prehodnocovaní vlastnej minulosti a o otázkach, na ktoré neexistuje správna odpoveď.

Bez lásky ponúka komplexný pohľad na roztrieštené ľudské osudy, nevníma svet čiernobielo. Skôr je tento svet šedý, temný a s drvivými následkami za každé jedno životné rozhodnutie. Hlavné postavy si divák neasociuje s ničím, čo predtým videl, ich konanie je nepredvídateľné, šokujúce a preto uveriteľné. Záverečná tretina filmu priam zviera žalúdok citlivejších divákov, kým sa blížime k (neprekvapivo) šokujúcemu vyvrcholeniu.

Zvjagincev prešiel od eposu o korupcii do mikrosveta postáv, no jeho nová snímka nestráca nič na sociálnej kritike. Popri slede tragických udalostí dokáže režisér odbočiť aj k jemnej, priam až úsmevnej kritike zmechanizovanej ruskej spoločnosti. A tak hrobové ticho divákov zaklincovaných v sedačkách niekedy prerušil suchý smiech pri scénach ruských paničiek, ktoré si robia selfie. Nesmial sa len chalan sediaci vedľa mňa, ktorý si veselo celé dve hodinky swiftoval Tinder.

Okrem toho v rádiu počujeme propagandistické reči ruských médií, ktoré šíria strach z blížiaceho sa konca sveta, čo môže viesť k nadmernému požívaniu alkoholu. Film nazrie nielen do „kuchyne“ dvoch hlavných protagonistov, ale ponúka aj pohľad na korporátne Rusko, také podobné a pritom úplne odlišné od „západnej spoločnosti“. Odvšadiaľ cítiť neslobodu, represiu, nemožnosť činiť rozhodnutia iba na základe svojho presvedčenia. Práve tieto momenty robia z filmu čosi viac ako typickú európsku drámu v realistickom prostredí.

Režisérsky je film zvládnutý dokonale. Či už formou (nepokojná hudba, poetická kamera v dlhých nestrihaných záberoch), prostredím (exteriéry aj výborné interiéry), alebo obsahom. Momenty, ktoré sú hybateľmi deja či spestrením filmového rozprávania, sú nadiktované a načasované presne tak, aby divák ostal v napätí.

Po projekcii mi neprišlo, že má táto snímka nejaký hluchý či slabší moment. Všetko vo filme spolu hrá, filmový čas plynie abstraktne, no veľmi, veľmi pomaly, s dôrazom na každý detail. Aj preto sa nebojím Bez lásky označiť ako jeden z najsilnejších a najlepších filmov roka 2017. Zvjagincev ponúka naozaj detailne prepracovanú štúdiu zúfalstva, až vás donúti spytovať vlastnú definíciu lásky a jej miesta v živote. Fúzia rumunskej novej vlny s poetikou a psychológiou od Tarkovskeho prináša neskutočný filmový zážitok.

---