Hvítur, hvítur dagur
dráma, psychologický
2019 / 109 min. / MP 15
Island / Dánsko / Švédsko
Réžia
Hlynur Pálmason
Scenár
Hlynur Pálmason
Nasleduje statický obraz domu s ohradeným pozemkom a horským masívom na pozadí. Striedajú sa fázy dňa, počasie a ročné obdobia. Okolo domu sa pasú kone. Nič iné sa nedeje. Po niekoľkých minútach kamera vstupuje do domu spolu s dedom Ingimundurom (Ingvar Sigurdsson) a vnučkou Salkou (Ída Mekkín Hlynsdóttir).
Ingimundur chce dom prerobiť, aby sa doň mohla nasťahovať jeho dcéra s vnučkou. Kamera sa opäť vracia do statického celku pred pozemok a v ďalšej sérii strihov zaznamenáva postupné premeny domu a dvora.
Až približne po desiatich minútach filmu Ingimundur prvýkrát čelí kamere v polodetaili. Je na sedení u psychiatra. Z krátkeho dialógu sa dozvedáme niekoľko podstatných skutočností. Ingimundur prednedávnom ovdovel. Nehoda z úvodu teda zachytáva smrť jeho ženy. Okrem dcéry a vnučky má ešte brata. Je policajt. Je uzavretý; na psychológove otázky viackrát reaguje vyhýbavo alebo úsečne. Psychologickú pomoc má zrejme nariadenú. Nevyzerá ako chlap, ktorý by ju vyhľadal. Na otázku, kto je, odpovedá s nevôľou v poradí: „Chlap. Otec. Dedo. Policajt. Vdovec.“ Žiadne nuansy.
Vhľad do neprístupného vnútra hlavnej postavy film prináša nepriamymi prostriedkami. Dcére, rozcítenej alkoholom, chýba matka. Ingimundur nechce, aby o tom teraz hovorila. Dostáva od nej škatuľu s maminými osobnými vecami. Bola umelecky založená. Ingimundur je prísne pragmatický. Vyberá zo škatule sveter, keď zistí, že stále vonia po nej, oblieka si ho na seba. Nie je zmierený, ešte zďaleka nie.
Nepokoj sa v ňom stupňuje, keď nájde kameru s nahratým videom, ktoré usvedčuje jeho mŕtvu manželku z nevery. Otriasa to predstavou, akú o nej mal. Miloval ju osudovo, bola jedinou ženou v jeho živote. No čo o nej vlastne vedel?
Tempo rozprávania spomaľujú dlhé zábery islandskej krajiny, kde prevažujú odtiene sivej, mračná zavesené nízko nad zemou, v diaľke zlovestne hučí more. Jasné slnko vyhynulo. Detaily rôznych predmetov, na ktoré sa môžu viazať spomienky. Disonantná sláčiková hudba odráža Ingimundurov neblahý vnútorný stav. Ťažobu na jeho duší reprezentuje skala zavadzajúca na ceste. Zhodí ju z krajnice dole kopcom. Kameň sa valí nekonečným svahom, s hlučným šplechotom padne do mora a usadí sa na dne. Emócie majú voľný priechod. Ingimundur, muž akcie, musí konať. Nepomôžu mu prázdne reči. Určite nie s doktorom, ktorý na ďalšom sedení nemôže byť prítomný fyzicky (pre nezjazdné cesty), a tak sa pokúša viesť terapiu cez videohovor. Spojenie zlyháva. Lekárova odosobnenosť vytáča Ingimundura do nepríčetnosti.
Posadnutosť manželkiným „tajným“ životom a neschopnosť vysporiadať sa s jej náhlym odchodom ohrozuje Ingimundurove vzťahy so zvyškom rodiny a s komunitou, v ktorej žije. Najviac sa to prejavuje v jeho doteraz príkladnom vzťahu s vnučkou Salkou. Trávi s ňou veľa času, pretože jej matka je ako zdravotná sestra často zaneprázdnená. Brával ju na ryby, uspával strašidelnými historkami. No odrazu na ňu nemá trpezlivosť, kričí na ňu, necháva ju samu, hoci vie, že sa osamote bojí.
Nahromadené napätie sa v poslednej tretine filmu uvoľňuje násilím. Neslúži na efekt, vyplýva logicky z vnútorných pohnútok hlavnej postavy a ostáva ukotvené v realizme. Režisér Hlynur Pálmason aj tu pracuje s nedopovedanosťou, keď strihá akciu tesne pred vyvrcholením a necháva pracovať divácku imagináciu. Alebo ponúka zamyslenie nad zmyslom násilia v sérii portrétov Ingimundurových blízkych, trpiacich jeho konaním, hľadiacich priamo do kamery.
Čím menej sa v Bielom, bielom dni rozpráva, tým viac významu poskytujú obrazy, hudba, zvuky prostredia. Bežné úkony, zobrazované po väčšinu filmu, v sebe skrývajú výbušné emócie. Pokiaľ ste im ochotní venovať pozornosť, záver vám – tak ako Ingimundurovi – prinesie emocionálne naplnenie. Príklad, že trúchlenie za milovanou osobou nemusí obsahovať iba bolesť zo straty, ale aj radosť z toho, že ste vôbec mohli spolu byť.