Blade Runner 2049
Nesklame, ale ani neprekvapí

A tak máme to za sebou. Jedna z najočakávanejších premiér celého roka je tu. Blade Runner 2049 rozhodne nesklamal, ale netreba mať prehnané očakávania.

Denis Villeneuve zvládol svoju úlohu na jednotku. Dokázal nadviazať na špecifický štýl rozprávania pôvodného Blade Runnera a istým spôsobom ho rozvil a priblížil dnešnej dobe. Aj tak však netreba očakávať akčnú snímku. Je to stále veľmi pomalé, ale zároveň oveľa pestrejšie, takže aj menej trpezlivý divák by to mohol zvládnuť. 163 minút ale dá zabrať.

Príbeh sa odohráva 30 rokov po skončení toho pôvodného. Svet sa kvôli viacerým udalostiam – videli sme ich v krátkych filmoch – zmenil. Noirové Los Angeles je však stále rovnaké, i keď tentoraz z neho veľa neuvidíme. Nový hrdina, mladý blade runner K. (Ryan Gosling), sa na misie vydáva častejšie mimo mesta. Je to replikant, nová generácia vyrobená Nianderom Wallaceom (Jared Leto), ktorá poslúcha. Jeho úlohou je hľadať staršie, dĺžkou života už neobmedzené generácie replikantov, ktorých vyrobila ešte Tyrell Corporation známa z prvého filmu. Počas rutinného vyšetrovania narazí na niečo, čo mu zmení celý život a môže mať závažný dopad aj na celú ľudskú spoločnosť.

Aj scenáristom sa podarilo veľmi pekne nadviazať na prvý film. Spôsob, akým príbeh rozvíjajú, pôsobí uveriteľne a logicky. K. sa pri vyšetrovaní vracia k udalostiam, ktoré sa odohrávali len pár mesiacov po Deckardovom (Harrison Ford) úteku s replikantkou Rachel, takže je tu aj množstvo vhodne zasadených odkazov na prvý film v podobe archívnych zvukových záznamov, či vypočúvania Deckardovho kolegu z polície.

Film sa dostáva k viacerým novým témam a motívom, ktoré však často len naznačuje. Navyše, vidieť sme ich mohli už v iných dielach ako napr. v televíznej Battlestar Galactica, či románoch zo sveta Duny. Ale aby som bol fér, film nie je vhodným priestorom, kde by sa dali tieto úvahy plnohodnotne rozviť. Nejde však o originálny príspevok k žánru.

Blade Runner 2049 je silný v psychologickom vykreslení postáv. V tom Villeneuve prekonal Ridleyho Scotta. Body získava aj za vizuálnu stránku. CGI efekty sú jedny z najlepších, aké sme mohli za dlhú dobu vidieť, nezaváhajú ani raz. K tomu sa pridáva silná kamera skúseného Rogera Deakinsa, ktorý už jednak s Villeneuveom pracoval, ale má za sebou aj také vizuálne opusy ako Skyfall. To všetko sa premietlo do toho, že snímka pôsobí verne, realisticky, ale pritom inovatívne a teda zaujme. Filmu veľmi svedčí veľké plátno.

Tvorcovia ostali verní aj žánru pôvodného filmu, i keď novinka nie je vizuálne tak temná. Osobne to považujem za výhodu. Pozerá sa to ľahšie a Villeneuve sa tým určite nechcel obmedzovať, či zbytočne odrádzať nových divákov. Tech-noir ale inak dodržali, azda s výnimkou oblečenia. To je predsa len súčasnejšie. Goslingov K. je inak tým správnym noir hrdinom. Tichý, zádumčivý detektív s osudovou láskou (Ana de Armas), ktorá sa tentoraz neskrýva v čerstvom prípade, ale uňho doma. K tomu silný vnútorný zápas o sebazadefinovanie a túžba byť viac ako výrobok.

Scenáristi i Denis Villeneuve sa už nemohli oprieť o literárnu predlohu, museli vykročiť do neznáma a pritom nestratiť kontakt s tým, čo sa nám všetkým na Blade Runnerovi páči. Myslím, že sa im to podarilo výborne. Fiktívny svet rozvinuli do hĺbky i šírky, vniesli do príbehu viaceré kľúčové otázky a témy a zároveň sa snažili hľadať odpovede na tie z pôvodného filmu. K materiálu pristupovali veľmi citlivo a výsledkom je filmársky výnimočný film so silnými charaktermi a dobrým rozprávačstvom, ktorý si ctí aj románovú predlohu svojho predchodcu.

Viac sme určite chcieť nemohli.

---