Blízko
Nežnosti, ktoré zabíjajú

Leo a Remi si sú blízki ako bratia. A možno trošku viac. Spoločne sa vyhýbajú povinnostiam, schovávajú sa v imaginárnych svetoch, šantia vo farebnosti kvetov, spávajú vedľa seba. O to, či ich priateľstvo vydrží, sa pobijú s prvým príchodom strednej školy. Prostredie ostrých uhlov a pohľadov na nich vytvára nátlak, ktorý na oboch chlapcov dopadá inak. Kým sa Leo snaží zapadnúť do nového kolektívu, Remi prešľapuje na mieste a hľadá odpoveď na otázku, prečo už nič nie je také, ako bývalo. A prečo vlastne?

Po úspechu filmu Dievča (2018) sa režisérovi Lukasovi Dhontovi opäť podarilo získať festivalovú pozornosť. Rozprávkové belgické lúky úspešne zaujali na filmovom festivale v Cannes a taktiež americkú Akadémiu. Na prvý pohľad idylický svet však neponúka len príjemnú paletu farieb, ale citlivý ponor do vnímania mladého človeka, ktorý sa učí vnímať nielen svoje okolie, ale aj sám seba.

V realite, v ktorej všetkému prisudzujeme nálepky, sa nevinné „mať rád“ stretáva s nepochopením. Mať rád ako? Kde je hranica toho, koho môžem mať človek rád?

Bez ďalšieho moralizovania by som rada vyzdvihla to, čo vo filme ostalo nepomenované a zanechalo smutný pocit nezodpovedaných otázok o našej spoločnosti. Leo a Remi vo veku svojho sebapoznávania stavajú na citlivosti a na základe pohľadu druhých ľudí na nich si budujú vlastné ego. Leo ho v novom prostredí buduje s novým kamarátom a začína sa oddeľovať od detského sveta. Remi v ňom ostáva a nerozumie. Ich vývoj je nepriamo naznačený v odlišnom pohľade na známe činnosti, ktoré majú už s dospelejším rozumom akúsi inú príchuť.

Aj keď sa motív smrti pre lásku môže zdať klišé, v tomto prípade ho ozvláštňuje fakt, že ide o maloletých. O to zúfalejšie pôsobí vývoj Lea, ktorého strata priateľa poznačí na zvyšok života. Zároveň sa mu však skrz smrť kamaráta naskytla príležitosť zblíženia so svojou vlastnou rodinou.

Časté kráčanie postáv definuje smerovanie filmu – neustále dopredu. Po chvíli sa však môže javiť chodenie alebo behanie až prehnane opakované. Tento rozdiel načrtáva ďalšiu odlišnosť medzi svetom voľným a skroteným.

Téma so sebou prináša aj istú dávku sĺz, ktoré, našťastie, nepôsobia vydieračsky, no veľmi dobre chápeme ich zmysel. Moment Leovej úľavy, keď sa ho pri zlomenej ruke pýtajú, či to bolí až na také žraločie slzy, no my vieme, prečo plače v skutočnosti, je jedným z tých, ktoré si zapamätám.

Herecké výkony Edena Dambrinea (Leo) a Gustava De Waelea (Remi) sú neopakovateľným úkazom; Dambrine si za úlohu Lea zaslúžil nomináciu na cenu pre najlepšie herca na European Film Award. Oprávnene. Snímka občas poruší neviditeľnú štvrtú stenu s divákmi. Oči mladého Edena pôsobia ako vztýčený ukazovák a varovanie, kam až môže nepochopenie zájsť.

Blízko sa opiera o veľmi krehké piliere detského vnímania a takmer šeptom naznačuje odlišnosti s realitou. Napriek jemnosti sú dôsledky často krát až katastrofálneho charakteru. Za hravosťou filmu mierne zaostávajú príležitostné dlhé zábery, ktoré snímku pocitovo predlžujú. Blízko nie je mainstream plný dialógov či akcie; rovnako ako vo svete okolo nás sú najdôležitejšie tiché pohľady, ktoré kričia o prijatie. Možno tiež nakoniec pochopíme, že aj o našich blízkych, rovnako ako o kvety, sa treba starať a pravidelne ich zalievať svojím časom.