Blonde
Tragická adaptácia tragickej Marilyn

Marilyn Monroe, Norma Jean Baker, The Blonde Bombshell. Hviezda. Legenda. Obeť. Kým vlastne v skutočnosti bola ikona zlatého veku Hollywoodu, ktorej odkaz a sláva je nadčasová? To sa zo snímky režiséra Andrew Dominika nedozviete.

Je nutné poznamenať, že režisérova vízia je adaptáciou fikcionalizovaného životopisu Monroe z pera spisovateľky Joyce Carol Oates. Knižné dielo, ktoré je vraj už samo o sebe senzáciechtivou fantáziou, ktorá herečku vykresľuje ako hlúpučkú a po pozornosti bažiacu naivku, som nečítal. Ak je všeobecný pohľad na túto knihu blízky pravde, inšpirácia ňou je cítiť v každom jednom zábere.

Andrew Dominik, ktorý režijne stojí za chváleným The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford (r. 2007) a podstatne menej chváleným Killing Them Softly (r. 2012) vykresľuje legendárnu Normu Jean takto: naivne entuziastická; využívaná všetkým a všetkými; s expresiou manickej osoby po užití LSD. Akoby sme neboli svedkami života jej osoby, ale pozorovali defilé charakterov, ktoré Marilyn stvárňovala. Bola taká naozaj? Ťažko povedať, jej reálie boli otázne už vtedy, nieto ešte 60 rokov od jej smrti. Osobne sa domnievam, že tak gýčovou ju spravil až scenár, ktorý si napísal sám pán režisér.

Monroe v Blonde je touto jednorozmernou karikatúrou osobnosti. Fajn. S tým sa stále dá pracovať. Tvorcovia sa môžu na jej život zamerať skrz prizmu pochabého nádejania sa a vnútorného vyrovnávania sa s neúctou, ponižovaním a využívaním, akého sa jej celý život zrejme dostávalo. Ibaže Dominik kašle aj na to.

Scenár ignoruje základnú kostru., dramaturgia absentuje. Celých 167 minút sledujeme spleť scén a scénok, ktoré na seba nijako nenadväzujú. Každá udalosť tu ide odnikiaľ, aby vyústila znova nikam.

Chcel nám režisér sprostredkovať film primárne emotívne, nie kognitívne? Ak áno, v úlohe príliš neuspel. Vďaka tomu, že dianie je zlepencom zaujímavých a do tej či onej miery dôležitých udalostí v živote hviezdy, nedochádza k vyslovenej nude. Avšak nič vás tu nedokáže strhnúť, prioritne pretože žiadnemu emočne nabitému momentu nepredchádza budovanie. Všetko je tak izolované od konštruktu nazývaného „príbeh“, až má táto jednotvárna povaha segmentov za následok ich vzájomné splývanie. Emočný dopad: nula.

To, čo stojí za chválu je veľmi dobrý výkon Any de Armas. Rodáčka z Kuby sa do kože Marilyn prevtelila s vervou a kumštom herečky prvej akosti. Škoda len, že – ako píšem vyššie – nemá príliš čo hrať. Okrem asi troch kratučkých okamihov, kde dá Norma priechod aj iným emóciám, hrá jedno a to isté: zasnené, naivné malé šteniatko, ktoré potláča bôľ každej formy, pričom túži iba po „ockovi“, ktorý by ju mal rád.

Zvyšok obsadenia hrá adekvátne. Nič, čo by stálo za osobitnú zmienku.

Kamerové uhly a pohyby sú síce rôznorodé a pútavé, snahu vytvoriť dych-berúci vizuál však kazí neustály prechod. Buď ide o zmenu z farby na monochrómiu alebo širokouhlého formátu na zúžený. Spočiatku to má umelecký efekt, časom to prerastie v repetitívnosť a (vzhľadom na zlú kvalitu iných činiteľov) v bolehlav. Vizuálne imponujúce sú potom aj niektoré výjavy, no i tie sú predovšetkým samoúčelné a príliš doslovné.

O zvuku sa dá tvrdiť to isté. Kvalita audio stopy je fenomenálna, strih zvuku detto. Nanešťastie neustále predĺžené tóny soundtracku, ktoré mali asi pôsobiť melancholicky či osudovo znejú príliš často na to, aby lahodili divákovmu uchu.

Predstieraná umeleckosť, ambivalentná technická stránka a lenivé až hlúpe poňatie blonďavej hereckej ikony majú za následok priemerný paškvil. Ak chcete vidieť, ako strašne sa dá skaziť zaujímavá biografia alebo aký dobrý výkon dokáže podať Ana de Armas, nech sa páči. Vo výsledku budú spokojní viac-menej iba masochisti a milovníci umenia pre umenie v jeho zdegenerovanej a sebeckej edícii.