Blood & Gold
Nemecké El Dorado

V máji vo svete kinematografie prekvapili hneď dve európske snímky s tematikou druhej svetovej vojny. Fínsky Sisu (r. Jalmari Helander) zaujal rovnako ako nemecko-česká koprodukcia Blood & Gold od Netflixu. V oboch prípadoch ide o relatívne kvalitné filmárske počiny. Ich príbehy sú situované do obdobia tesne pred koncom vojny, kedy už na ničom nezáleží. Čo však spraví vidina rýchleho zárobku v podobe zlatých tehličiek s porazenými nacistami? Sisu s Blood & Gold podľa mňa ponúkajú dve veľmi rozdielne verzie toho, „čo sa stalo potom“.

Fíni sa rozhodli kráčať cestičkou one-man army príbehov, v ktorých si na celé vojsko bohato vystačí jeden „mačo“, likvidujúc nepriateľov hlava-nehlava. Zaujímavejší prístup však, pre mňa prekvapivo, zvolila snímka od Netflixu. Blood & Gold (v češtine ako Krev a zlato) žiadneho nesmrteľného mýtického hrdinu nepotrebuje. Presvedčí vás o tom nemecký dezertér Heinrich (Robert Maaser) spolu s miestnou farmárkou Elsou (Marie Hacke), jej mentálne postihnutým bratom Paulom (Simon Rupp) a jednou kravou.

Film Petra Thorwartha maže hranice medzi čiernou a bielou postavením bývalého nemeckého nacistického vojaka na stranu dobra. Režisér údajne pre tento fakt nemohol v Nemecku nájsť nikoho, kto by bol ochotný projekt financovať. Po rokoch snahy je však výsledok na svete a samozrejme sa v ňom sympatizovanie so zvrátenou ideológiou ani za mak nenachádza. Postava Heinricha sa stala, ako mnohí iní, obeťou manipulatívneho systému, no jeho pohár trpezlivosti konečne pretiekol. Dezertér túži po návrate domov, SS po zlate. Ich cesty sa skrížia na nemeckom vidieku, ktorý (ne)skrýva ani odpor voči nacizmu, ani iné tajomstvá.

Okrem grotesknej zostavy hlavných hrdinov a antihrdinov film zaujal mixovaním viacerých žánrov, dynamickou kamerou so zmyslom pre podarený záber a naozaj výborným soundtrackom. Thorwarth, minimalisticky čerpajúc z Tarantinovskej estetiky, vytvára fúziu akčného, vojnového filmu so spaghetti westernom. Divák bude svedkom viacerých krvavých a napínavých zápasov proti panoptiku oblúd (rozumej vojsku SS), ktoré sú v správnom pomere vyvážené odľahčenými scénami nasýtenými čiernym humorom. O kvalitný kinematografický zážitok sa postará kamera Marca Achenbacha. Jeho oko kamery zariadilo, aby toľké bojové scény nepôsobili monotónne, a tam, kde zlyhalo scenáristické pero, film zachráni obraz.

Hudobnú zložku by som z filmu vyzdvihla asi najviac. Najmä prostredníctvom nej prichádza nemecká odnož Tarantina k životu. Reprezentujú ju mená ako Jessica de Rooij a Hendrik Nölle. Zvuková zložka a drsné scény vo filme často vytvárajú audiovizuálny kontrapunkt. Sadistický vodca von Starnfeld (Alexander Scheer) pôsobí ako úplná karikatúra, keďže na pozadí hrajú nemecké šlágre.

Jedným zo zvukárov bol mimochodom aj Čech Viktor Prášil, nominovaný na Oscara za najlepší zvuk v inom vojnovom filme All Quiet on the Western Front (2022). Pri Česku ešte chvíľu ostaneme. Pozornému uchu diváka neujde, že v špeciálnom oficiálnom traileri zaznie „remake“ piesne Paint It Black od Rolling Stones v podaní Karla Gotta – Rot und schwarz.

Pevne verím, že vás božský Kája dostatočne namotivoval film vidieť, iné eso už v rukáve nemám. Prechovávam však jednu veľkú výhradu voči scenáru. Prečo aj pri písaní replík postáv nedošlo k inšpirácii od majstra na dialógy – Quentina? Scenáristom sa podarilo vytvoriť postavy s veľkou šancou diváka zaujať, avšak film ich potenciál naplno nevyužil. Dialógové pasáže sú veľmi slabé, hoci sa prostredníctvom nich dalo oveľa viac vykresliť charaktery postáv. Ak by sa k slušnému vizuálu a kvalitným hereckým výkonom pridal aj prepracovanejší scenár, Blood & Gold mohlo zožať väčší úspech.

Pozérsky by som mohla dodať, že od Netflixu netreba zbytočne čakať intelektuálny film s hlbokým posolstvom, ale načo? Je jasné, že ide o nadpriemernú snímku z ich dielne, no Inglourious Basterds (2009) z toho nebudú. Aj keď by možno chceli byť.