Brasileirinho

Originálny názov: Brasileirinho

Žáner: Hudobný Dokument
Minutáž: 90 minút
Krajina pôvodu: Brazília / Fínsko / Švajčiarsko
Rok: 2005
Prístupnosť: MP

Réžia: Mika Kaurismäki
Scenár: Marco Forster, Mika Kaurismäki
Kamera: Jacques Cheuiche
Hudba: Muzikanti Choro
Hrajú: Teresa Cristina, Paulinho da Viola, Ademilde Fonseca, Zezé Gonzaga, Paulo Moura, Luciano Rabelo, Elza Soares, Marcos Suzano, Trio Madeira Brasil

Dokument. Slovo, ktoré väčšina ľudí spája s televíziou. Preto keď v programe kina nájde divák popri letných veľkofilmoch snímku s označením tohto žánru, zostane trocha zarazený. V poslednej dobe to však nie je až také výnimočné. Bowling for Columbine a Fahrenheit 9/11 Michaela Moora, Wendersov Buena Vista Social Club mali dokonca slušnú návštevnosť. Zrejme úspech Wendersovho dokumentu o kubánskych hudobných majstroch inšpiroval Mika Kaurismäkiho. Fínsky režisér sa nám totiž snaží vo svojom poslednom filme s názvom Brasileirinho dokázať, že aj Brazília má svoje skryté talenty.

Mika Kaurismäki je veľký milovník brazílskej hudby. Už v minulosti sa pokúsil preniesť atmosféru Južnej Ameriky na veľké plátno. Naposledy v roku 2002 s filmom Rytmy Brazílie. O tri roky neskôr nakrútil film Brasileirinho, ktorým chcel upozorniť svet na výlučne inštrumentálnu brazílsku hudbu choro.

Choro je hudba zložená z veľkého množstva vplyvov a žánrov. Spája v sebe tradičné európske a africké hudobné postupy. Z chora sa dokonca neskôr vyvinuli populárne štýly samba a bossanova. Napriek tomu choro zažilo v minulom storočí veľký úpadok a hrozilo, že úplne vymizne. V súčasnosti však tento štýl opäť rozkvitá a fascinuje čoraz viac ľudí na celom svete. Darí sa mu to najmä vďaka precíznej gitarovej technike muzikantov a obrovskému množstvu emócií, ktoré v ich hudbe cítiť.

Kaurismäki poskladal Brasileirinho najmä zo živých vystúpení a rozhovorov s muzikantmi. Muzikantmi, pre ktorých je choro celý život. Režisér nám ich predstavuje ako ľudí, ktorí držia tento žáner nad vodou. Ich vystúpenia sú pre diváka pastvou pre oči aj uši. Exhibície muzikantov často berú dych. Predvádzanie muzikantov a občasné rozhovory však nedokážu vyplniť prázdne miesto, ktoré by Brasileirinho dostalo na úroveň Buena Vista Social Clubu.

Je samozrejmé, že film má úchvatnú hudobnú stránku, ale napriek tomu závisí od vkusu nakoľko vás rytmy chora dokážu strhnúť. Kedže herecké stvárnenie filmu odpadá, je hudba a kamera to jediné, čo vás môže vtiahnuť do deja. Obrazové spracovanie filmu zaostáva za tou hudobnou a inak to ani dopadnúť nemohlo. Napriek tomu, že choro je aj vizuálny zážitok, nemohol kameraman Jacques Cheuiche vyhrať nad silou brazílskej hudby.

Mika Kaurismäki sa určite snažil spraviť z Brasileirinho čosi viac ako koncertný záznam. Chcel uchvátiť ľudí tým ,čo kedysi dávno učarovalo aj jemu. Občas pridal aj reakcie nadšeného publika a pohľad do súkromia hudobníkov. Do deja sa diváka snaží vtiahnuť aj hlas rozprávača, napriek tomu pôsobí celý film akosi bez života. Kaurismäki jednoducho nedokázal to čo Wenders v Buena Vista Social Clube, preniesť dušu muzikantov na plátno. Jeho pokus však rozhodne nebol márny a Brasileirinho by malo byť pre milovníkov world music povinnosťou. Tí, čo očakávajú druhý Social Club budú možno mierne sklamaní, ale rozhodne nebudú ľutovať návštevu kina.