Brexit: The Uncivil War
Ako sa Británia rozhodla odísť z Únie

Jeho finálna podoba je zatiaľ ďaleko, stopercentná istota, že sa napokon aj udeje, sa zatiaľ nekoná. Brexit – teda odchod Spojeného kráľovstva z Európskej únie pred časom rozdelil spoločnosť nielen v Británii. Britský Channel 4 k tomu ponúkol vlastný celovečerný film.

24. jún 2016. Británia sa prebúdza do rána, ktoré ju zrejme navždy zmení. Obyvatelia krajiny si v referende odhlasovali odchod Spojeného kráľovstva z EÚ. Spustila sa lavína a prípravy na odchod. Predtým však proti sebe stáli tábory, ktoré chceli vziať osud ľudí do vlastných rúk. Na jednej strane zástancovia, na strane druhej odporcovia. Film Brexit začína pri štarte kampane. Za politickým poradcom Dominicom Cummingsom prichádzajú dvaja páni, ktorí majú jasný cieľ – presvedčiť ľudí, aby zahlasovali za odchod. Hoci sa muž, u ktorého práve sedia, perfektne hodí na charakteristiku „neznesiteľný jedinec, s ktorým je len málokedy reč“, vedia, že inú šancu nemajú. A tak sa začne kampaňovať neortodoxným, ale zato efektným spôsobom.

Tí, ktorí politické dianie okolo Brexitu sledovali aj tí, ktorí sa mu vyhli, nebudú mať s hlavnými postavami problém. Len tá prvá skupina si všimne ich veľkú podobu so skutočnými politikmi. Faktom je, že tvorcovia si na kastingu dali poriadne záležať. Hlavné postavy sa na svojich originálnych predstaviteľov verne ponášajú, smiech Nigela Faragea či účes Borisa Johnsona dotvárajú autenticitu azda ešte viac než veľmi dobre použité výstrižky z prejavov skutočných politikov. Popri hraných ministroch tak divák bude mať tú česť aj so skutočným Davidom Cameronom či Theresou May. Scenár dáva dôraz na dialógy. Stojí na nich celý dej a, našťastie, sú uveriteľné a v správnych momentoch „ľudské“ a v správnych momentoch zasa „diplomatické“.

Ľudia, ktorí ovplyvňovali historické dianie v Británii, pravidelne dostávajú filmové aj seriálové stvárnenie. O Winstonovi Churchillovi bolo nakrútených niekoľko filmov, o členoch kráľovskej rodiny platí to isté. Teraz dostal film aj jeden z ľudí zodpovedných za najväčší historický moment v modernej politickej histórii na Britských ostrovoch. Na rolu svojského „mága“ dosadili tvorcovia Benedicta Cumberbatcha, známeho napríklad zo seriálu Sherlock. Aj v ňom hral hlavnú postavu, chlapa, ktorý je vo svojom odbore sakramentsky dobrý a trpí zvláštnou formou sociálnej fóbie či skôr možno jemným autizmom. Cummings je impulzívny, nečitateľný, premiér Cameron ho označil za psychopata. Pohŕda politikmi, nerád sa necháva riadiť niekým iným než samým sebou. Cumberbatch mu s tou správnou štipkou irónie, ktorá k tak vypätej úlohe bezpochyby patrí, pridáva šmrnc chlapíka s veľkým mozgom a mimoriadne komplikovanou povahou. Nečudo, že si pri osobnom stretnutí sadli, hoci práve Cumberbatch bol proti odchodu Británie z EÚ.

Postava Cummingsa napriek svojej komplikovanosti neskĺza do akejsi paródie samého seba, nie každý vo filme sa však môže takouto vlastnosťou pochváliť. Ostatne, celý film pôsobí tak, že ani samotní tvorcovia si neboli istí, či o politickej kampani robia čo najvernejší obraz alebo chcú diváka pobaviť. Nepodarilo sa nájsť citlivú rovnováhu. Režisér akoby jednoducho nedodržal odstup a karikuje niektorých zástancov brexitu. Neuplatnenie jedného metra tak odporuje tomu, že si film kladie za cieľ čo najvernejšie zobrazenie udalostí vedúcich k referendu.

Veľkým plusom celého filmu je, že odkrýva veci a súvislosti, o ktorých sme mohli maximálne počuť v správach. Medzi inými sa dozvieme aj to, ako sa kampaňovalo na sociálnych sieťach a ako veľmi to nebolo s kostolným poriadkom. Načrtnutá je aj tenká línia medzi pracovnými povinnosťami hlavného hrdinu a jeho skutočnými záujmami, boj medzi morálkou a biznisom a najmä súboj rozum verzus cit. Brexit je totiž jedným z najjasnejších príkladov toho, že v súčasnosti sú triezve fakty odstavené na druhú koľaj a v politike sa bojuje už len emóciami. Preto sa štandardné politické strany nepresadzujú, preto politici, ktorí poukazujú na fakty, nevyhrávajú voľby, a preto sú emócie tak silným argumentom bez ohľadu na to, či je ich použitie v súlade so zdravým rozumom.

V snímke nám to ukazuje niekoľko scén, napríklad tá, v ktorej sa v anonymnej skupine respondentov v prieskume strhne hádka, lebo jedna zo žien sa cíti nevypočutá, prípadne tá, keď sa hlavní hrdinovia dozvedajú o smrti političky. To je aj najsilnejší moment celého filmu, po ktorom sa aj divák začne zamýšľať nad tým, čo všetko môže hon za dobrým politickým výsledkom spôsobiť.

Brexit: The Uncivil War je najmä o dialógoch a o vzťahoch. Tie sa pred referendom pomiešali, veď v každom politickom tábore sa našli sympatizanti aj odporcovia brexitu. Aj na tento chaos však film reaguje a do popredia dáva silu myšlienky, ktorá sa ani raz neukáže ako jednoznačne správna.

Jedno zo silných posolstiev filmu je, že príbeh pokračuje. Ktovie, možno raz bude mať aj inú ako len politickú dohru. Faktom zostáva, že snímka je veľmi príjemným zjavom, ktorý rozhodne stojí za pozretie. Dráma plná silných dialógov aj dávky irónie veľa objasní, veľa načrtne, ale v prvom rade zaujme spracovaním aj podchytením hlavnej postavy. Pre mňa ide o veľmi vydarený kúsok, ktorý odporúčam aj tým, ktorých politika príliš nezaujíma.

---