Brüno

Originálny názov: Brüno

Žáner: komédia
Minutáž: 81 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Larry Charles
Scenár: Sacha Baron Cohen, Anthony Hines, Dan Mazer, Jeff Schaffer
Kamera: Anthony Hardwick, Wolfgang Held
Hudba: Erran Baron Cohen
Hrajú: Sasha Baron Cohen, Gustaf Hammarsten, Clifford Banagale, Chibundu Orukwowu, Chigozie Orukwowu, Josh Meyers

„Wasssap, ich bin Brüno!“, víta nás najčerstvejšia filmová inkarnácia komika Sacha Barona Cohena, sporne a extravagantne odetý rakúsky módny žurnalista. Jeho imitácia Kazachstanského reportéra, blúdiaca kultúrne i sociálne pestrofarebnou Amerikou, zožala obrovský úspech ako u kritikov, tak aj u fanúšikov. Aby dokázal znovu zabaviť, s čím ide aj ruka v ruke šokovanie, musel zvýšiť latku. Svetovú premiéru sprevádzali výroky o šokujúcom, nehoráznom a absolútne nevhodnom snímku.

Britský herec Cohen sa dostal do celosvetového povedomia vďaka prezentácii naivného cudzinca, prichádzajúceho do Ameriky za účelom „nakúkania do ameryckej kultúry na objednávku slavnoj kazašskoj národa.“ Už jeho predchádzajúce vystupovanie v britskej relácii zaznamenalo valný úspech. Pravidelne zabával spoluobčanov v seriáli Da Ali G Show v úlohe nie-tak-celkom úspešného rappera, bizarne si osvojujúceho signifikantné prvky hip-hopovej subkultúry, až vytvoril vynikajúcu paródizáciu jej známych stereotypov. Práve v tomto období zakodifikoval charakteristický modus operandi svojej kariéry. Ako Borat, tak aj Brüno sa spolu s alter-egom Ali G zrodili v komikovej hlave približne v rovnakom období, aj keď o niečo starší z trojice fiktívnych súrodencov je práve excentrický módny novinár, ktorý si žiaru filmových reflektorov naplno užil až teraz.

Mladý, ambiciózny redaktor s preafektovaným vystupovaním si naplno užíva svoju prácu v rakúskej relácii Funkyzeit mit Brüno, kde okrem iného určuje, čo je práve v móde (autizmus) a čo nie (chlamýdie). Osudovým sa mu stalo nanajvýš netradičné predstavenie svojho najnovšieho patentu, obleku zo suchého zipsu, na milánskej módnej prehliadke. Celý život sa mu zrúti v jedinom okamihu. Zmätený mladík čoskoro zistí, že jediné miesto, kde môže nadobudnúť svoj stratený mediálny status a postavenie celebrity, aj za cenu zmeny sexuality je práve Amerika. Už z úvodnej premisy je jasné, že jablko nepadlo ďaleko od Cohenovského stromu.

Nesporným faktom je, že Cohen spolu so svojím kreatívnym tímom (Charles, Mazer, Phillips a ďalší) udali nový smer a rozmer komédie 21.storočia. Kombináciou skrytej kamery, mamutej dávky improvizácie, mockumentary štýlu a obrovskému úsiliu hlavného aktéra zostať v koži fiktívnej postavy za každých okolností vznikol pozoruhodný komediálny hybrid. Vďaka konfrontácii civilistov s karikatúrou antisemitizmu, mizogýnie, sexizmu a homofóbie sa z projektu v podstate vykryštalizovala reality show, fenomén súčasnej televíznej a popovej kultúry. Osvedčené nástroje zohrali rovnakú úlohu aj vo svojom druhom útoku na amerických občanov. Prítulný redaktor sa zameriava aj na slávne osoby, rovnao ako civilov. Boratovské snahy o pseudosociálny experiment sa napĺňajú v Brünovi.

Parodizácia situácii verne známych zo stránok bulvárnych časopisov umožňuje lepšie nahliadnuť na honbu za slávou a jej pominuteľnosťou. Do konfliktu s výstredným cudzincom sa nedostávajú náhodní okoloidúci, ako napríklad bláznivé naháňanie sliepky v metre plnom ľudí. Hlavní aktéri sú vyberaní za účelom nastavenia zrkadla súčasnej spoločnosti. Zarážajúce zostáva, že väčšine ľudí neprišli divné narážky, ktoré by racionálne zvažujúci človek považoval prinajmenšom za podozrivé. A tak tréner karate na otázku, čo by robil, ak by naňho zaútočil homosexuál, odpovedá, že by ho pravdepodobne napadol zozadu a tomuto strategickému prvku prispôsobí aj obranu. Nepríde mu ani čudné, že chlapík s cudzokrajným prízvukom naňho vytiahne dve sexuálne pomôcky a imituje útok na telové otvory, pričom trenér entuziasticky odráža útoky neodbytných gumených penisov.

Kde Boratov presah začal ako pseduosociálny a psychologický experiment, Brüno pokračuje a pritvrdzuje. Väčšina vtipov je politicky nekorektný humor, no nezostáva len pri ňom. Tvorcovia dlho nerozmýšľali ani nad spoločensky citlivými témami a využívajú ich pre svoje egoistické ciele. Alebo nie? Borat vyvolal mnohé etické a morálne otázky, ale nakoľko sám Cohen je žid, jeho antisemitské komentáre nemôžu brať diváci vážne. V tomto prípade, je naozaj adekvátne, ak heterosexuál extrémne zosmiešňuje sexuálnu menšinu v tých najpitoresknejších situáciách?

Otázka korektnosti vtipu a nevtipu je jednou z mnohých záležitostí, ktorým sa film zaoberá. Cohenov krajan a kolega z brandže, Ricky Gervais, si osvojil „estetiku trápnosti“ ako kľúčový prvok svojich gagov. Taktiež rozjíma na korektnosťou a nekorektnosťou humoru, teda rieši otázku „smiať sa, či nesmiať?“ pri spoločensky  háklivých témach. Zatiaľ čo Gervais balansuje na hrane korektnosti (pamätný seriál z koprodukcie HBO a BBC Komparz, v ktorom sa objavia okrem iného aj gagy o sexuálnych menšinách, mentálne postihnutých apod.), Sasha Baron Cohen nerešpektuje žiadne hranice, vypúšťa na svetlo sveta diabolskú beštiu pranierujúcu čokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek bez výčitiek svedomia.

Významnou zmenou je revidovanie postavenia k divákovi. Kde sme sa predtým stretli s Cohenom ako s naivným hlupáčikom, ktorého nám bolo takmer ľúto, sa teraz dávame do boja s iritujúcim preafektovaným chlapíkom, tvrdiacim o sebe, že má devätnásť rokov (Cohenovi je 37) a nakrúca si vlastný hompáľajúci sa penis. Vytvorením antihrdinu dostáva aj snímok iný rozmer. Narozdiel od Borata, kde na hlavné menu bol výsmech z predsudkov Američanov, sme teraz konfrontovaní my, diváci, s našimi predsudkami.

Brüno si udržuje nadpriemerný počet zásahov na divákovu bránicu, no oproti predchádzajúcemu filmu musí o poznanie tvrdšie zápasiť s predvídateľnosťou. Aj napriek enormnému množstvu improvizácie, ktorá spôsobuje nekonzistentnosť celkového príbehu a odklon od hlavnej dejovej linky, sa darí tvorcom zostrihať ucelený príbeh. Obzvlášť Cohen prefíkane žongluje s novými vtipmi, starými gagmi, sebavykrádaním a cudzou inšpiráciou. Väčšinu času sa mu darí držať vo vzduchu všetky loptičky, no sem-tam mu nejaká spadne (dlho avizované interview s Harrisonom Fordom je gag, ktorý sa objavil už niekoľkokrát, či už vo filme, alebo v televíznom seriáli).

Najzaujímavejší je hercov prístup k svojej úlohe. Vzhľadom an fakt, že kamera bežala dosť často, aj počas neplánovaných a nenaskripotvaných scén, musel komik „hrať“ takmer nonstop. V tomto prípade sa jedná vskutku o herkulovský výkon, zostať v úlohe, aj keď mu horzí zatknutie a následné väzenie (scény boli nakrútené, no z kinoverzie boli nakoniec vystrihnuté), nepočítajúc, že väčšinu času musí zo seba robiť presvedčivého idiota a neustále vytáčať protagonistov bez ohľadu na farbu pokožky, vek, postavenie, vierovyznanie a pohlavie.

Celý film buduje monomýtus hlavného aktéra, preto bola aj celá marketingová kampaň pripravená v duchu tejto filozofie. Namiesto masovej propagácie projektu v médiách sa tvorcia zamerali na marketing osoby. Cohen v úlohe a extravagantnom oblečení Brüna vystupoval v rozličných talkshow, pochodoval v pikantnej paródii obleku Buckhimgamskej stráže (a na verejnosti tvrdil, že on a kráľovská rodina sú si podobní, lebo sa neboja nosiť swastiku) a na odovzdávaní MTV Awards predviedol bizarné odovzdanie ceny doprevádzané niečím, čo až podozrivo pripomínalo 69 s Eminemom. Množstvo promo-výstupov tak vytvára pridanú hodnotu snímku, rozširuje tak fitkívne univerzum filmu a demonštruje „umelecké“ schopnosti britského komika.

Najnehoráznejšia snímka za poslednú dekádu, ktorý zaručne pobaví, urazí, šokuje a donúti k zamysleniu. Tvorcom sa podarilo minimálne dosihauť úspechu Borata a zároveň prísť i s niečím novým. Neodporúčame pre rodiny s deťmi (mnoho sexuálnych scén, so zameraním na neortodoxné praktiky, napr. objednávanie gay porna iba sedacím svalom).