Originálny názov: Pora umierać
Žáner: dráma
Minutáž: 104 minút
Krajina: Poľská republika
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Dorota Kedzierzawska
Scenár: Dorota Kedzierzawska
Hudba: Wlodzimierz Pawlik
Kamera: Artur Reinhart
Hrajú: Danuta Szaflarska, Krzysztof Globisz, Marta Waldera
V každej životnej etape ma človek rozlične stanovený hodnotový rebríček. Iné veci sú dôležité pre dvadsaťročného vysokoškoláka, iné pre tridsaťpäťročnú mamičku a iné pre osemdesiatročnú pani. Tieto rozdiely sú prirodzené a sú determinované práve vývojom daného jedinca, jeho momentálnymi potrebami a cieľmi. Rozdiely sú markantné najmä v porovnaní mladých ľudí a seniorov, keď väčšina mladých ľudí si nevie predstaviť, čo bude robiť o päťdesiat rokov a ani si to radšej nechce predstavovať. Mládež má predstavu o živote seniora značne negatívnu a plnú nezáživného trávenia času. A rovnako si nevie mladý človek veľmi predstaviť, čo už môže byť také zaujímavé na filme o staršom človeku. A pritom toho môže byť tak veľa, ako je to v prípade filmu Čas umierať.
Aniela je asi deväťdesiatročná paní, ktorá sa vôbec nespráva na svoj vek, teda, ako si väčšina ľudí myslí, že by sa mala správať. Žije sama v opustenom obrovskom dome, ktorý prezrádza, že kedysi patril predstaviteľom elity spoločnosti. Tomu nasvedčuje aj graciózne správanie Aniely, ktorá sa však dokáže postaviť za svoje práva, keď v okamihu vynadá bez problémov drzej lekárke. Obrovský dom je opustený. Jediným spoločníkom starej pani je jej verný pes, ktorý sleduje, ako sa pani Aniela hojdá sťa minimálne o pol storočie mladšia, ako tvrdošijne odmieta predať svoju „barabizňu“ zbohatlíkovi od vedľa, ako je sklamaná zo svojho slabošského syna a z obéznej a drzej vnučky a najmä, ako stará pani Žije.
Keďže takmer celý film je postavený na starej pani, výrazne vyniká jej herecká predstaviteľka, pani Danuta Szaflarska (v čase nakrúcania deväťdesiatdvaročná), ktorej výkon je priam úchvatný a doslova si film užíva. Aniela je prakticky neustále na plátne a prirodzený výkon Szaflarskej, ktorej verí divák každý vzdorovitý pohľad, každý bežný úkon, dokonca aj to hojdanie je niečím, bez čoho by tento film bol o minimálne o triedu slabší. Scenár bol v podstate písaný priamo na telo pani Szaflarskej a je to vidieť.
Druhou hlavnou postavou filmu je pes Fíla, verný spoločník. Keďže Aniela je v dome prakticky celý čas sama, tak vedie takmer neustále zvláštne monológy práve so svojim nerozlučným spoločníkom, ktorý predstavuje v podstate jedinú útechu pre ňu a jedinú „osobu“, s ktorou sa môže normálne porozprávať, teda presnejšie vyrozprávať sa. Aniela a Fíla majú v dome vytvorený svoj vlastný mikrosvet, do ktorého občas vtrhnú iné postavy, ktoré v podstate narušia jeho krehkú harmóniu a na prvý pohľad predstavujú cudzí prvok.
Veľkou devízou filmu je jeho úžasné, minimalistické spracovanie. Súčasťou filmu sú rôzne drobné epizódy, často aj úplne bežné a na prvý pohľad nezaujímavé (ako napríklad krájanie jablka), ktoré ale spolu vytvárajú naozajstný mikrosvet. Výbornou voľbou bolo aj použitie čiernobielej kamery. Arthur Reinhart dokázal práve vďaka absencii iných farieb vykúzliť úžasné zábery, v ktorých sa umne hrá so svetlom a tieňom. Aj to vytvára v konečnom dôsledku vynikajúci film, na ktorý je radosť pozerať, ktorý vás prinúti nad niečím zamyslieť a príjemne zahreje pri duši. A to sa v kinematografii nestáva každý deň.
