Casino.$k
P€niaz€. P€ň€ži. P€níz€

Je veľmi nevšedné, aby v rovnakom dátume prišli do kín dva slovenské (a ešte k tomu hrané) filmy. Stalo sa to práve minulý týždeň so snímkami Nech je svetlo a Casino.$k. Pozoruhodný je aj rozdiel v ich „účele“ a kvalite. Ak sa Škopov film snaží vypovedať niečo závažné o súčasnej slovenskej spoločnosti, Casino.$k predstavuje skoro dvojhodinový product placement.

Netreba sa veľmi čudovať, keď medzi producentov patrí sieť herní a kasín, ktorú v tejto recenzii nebudem menovať. A dve dlhé scény v úvode a v závere filmu sa odohrávajú v jej kasínach. Pri štandardnom filme by som tieto scény označoval za kľúčové, ale tu sa dráma a napätie budujú tak umelo a nešikovne, že ostáva iba modliť sa, nech už, preboha, skončia.

Keby ostalo iba pri dvoch (akokoľvek naťahovaných) scénach z kasín, možno by z filmu až tak nebolela hlava. 107-minútový produkt je však naládovaný komerčnými logami ako lowcostové aerolinky pasažiermi. Partnerov je hodne a každému treba vklad nahradiť aspoň desaťnásobným použitím loga v zábere, či už sú to Topky alebo tradičné artfilmové destinácie v Košiciach ako Hotel Yasmin a podnik Jazz, ktorý sa nevie rozhodnúť, či je „club“, „café“ alebo „restaurant“, tak je pre istotu všetko.

Toto, Art Film Fest. Casino tam malo veľmi nenáhodne v júni premiéru, sály praskali vo švíkoch ako tie lowcostové letúne a pri diskusiách sa diváci, zjavne polichotení množstvom lokálneho kontentu, zmohli iba na sťažnosti o prehnanej dĺžke saka ktoréhosi z desiatok hrdinov filmu. Už pri povrchnom zamyslení nad zmyslom výroby tohto diela vzniká podozrenie, že ide o komplikovanú sieť barterov medzi Art Filmom a rôznymi sponzormi a partnermi, ktorí mu umožňujú prežívať, a ponúkať hosťom (prípadne v odrobinkách aj návštevníkom) pocit festivalovej okázalosti a hojnosti. Asi tak komplikovanú ako vlastnícka štruktúra firiem bežného oligarchu.

Myslím si počas premiéry, ó-ká, toto bude jednohubka na objednávku. No čo nikto, ani len čert nechcel, iba komisia na audiovizuálnom fonde a zainteresovaní z produkcie, film dostal podporu na kinodistribúciu. Nie na výrobu DCP kópií, aby vôbec mohol byť premietaný vo festivalových kinosálach. Na normálnu celoplošnú distribúciu. Aspoňže v Čechách sa nedali opiť rožkom, respektíve angažovanými českými hercami (Tereza Brodská, Pavel Kříž) a uvedenie do kín sa tam (dúfam) ani neplánuje.

Lebo veď načo si robiť ešte väčšiu hanbu. Režisér filmu docent Ján Sabol okrem pôsobenia na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika má za sebou niekoľko (prevažne dokumentárnych) spoluprác s verejnoprávnou televíziou a chváli sa prvým celovečerným filmom natočeným kompletne v Košiciach (Robinson & Crusoe, 2012, file not found). Sám tvrdí, že tento film obsahuje dve línie – hráčsku a politickú. Ide skôr o zlátaninu dvoch filmov, ktoré okrem štýlu nemajú nič spoločné. A tým štýlom by som sa tiež veľmi nepýšil.

Hráčsku líniu rámcuje miliónovo dotovaný pokrový turnaj, začínajúci na východe Slovenska a vrcholiaci v Prahe. Na turnaj sa vkradne partia podvodníkov vedená Romanom Luknárom, ktorí sa s pomocou špičkových technológií snažia prejsť až do finále (a zhrabnúť výhru). Hoci o ich zázemí sa nedozvieme prakticky nič, predpokladáme, že nie sú v podobnej situácii prvýkrát, a preto prekvapí, že sa prekecnú už pri náznaku podozrenia. Teda, nie úplne všetci, iba postava Vicy Kerekes.

Repetitívny klipový strih pokrových sekvencií tiež neprispieva k budovaniu napätia, pretože v celej hre o nič nejde, hrdinom nič nehrozí, o ostatných hráčoch nič nevieme, záujmy vlastníkov kasína sú nám tiež ukradnuté, skrátka, nie je tu nič, čo by mohlo diváka zaujímať. Ak si teda nemyslíte, že stačia zábery na drahé saká, hodinky, veľa žetónov a niečie nervózne ksichty.

Vlastnú hru majú tiež krupierka a pracovník bezpečnosti, ktorí sa prednedávnom vrátili z Las Vegas, a už by radi s podvodmi skončili, ako sa dozvieme z ďalšieho dialógu na záchodoch. (Film má zvláštnu úchylku v dôležitých rozhovoroch na verejných záchodoch. Asi preto, aby si ich iné postavy, schované v kabínkach, mohli pohodlne vypočuť.) Pre krytie občas prechádzajú do angličtiny, čo je v súčasnosti asi také naivné ako rozprávať v Bratislave po východniarsky, keď chcem, aby mi nikto nerozumel. Okrem toho je to bloody annoying.

No s podvodmi prestať nemôžu, lebo bezpečák má na Slovensku brata, ktorý organizuje ilegálne pokrové turnaje v luxusnom hoteli na Domaši. A niekto mu ich musí predsa zabezpečovať. „Je to iba náhoda?“ Pýta sa podkutá krupierka. Tak to určite nie, je to v scenári. V danej chvíli už takom prekomplikovanom a plnom postáv, že prestáva záležať na tom, kto je kto a o čo mu ide.

Lebo niežeby sa tvorcovia nesnažili dve dejové línie prepojiť. Postavy z jednej i druhej sú rôzne povzťahované, zo súvislostí však neplynú žiadne konzekvencie. Čo z toho, že „malý podvodník“ Luknár a „veľký podvodník“ Kříž (oligarcha babišovsko-širokovsko-tkáčovského typu) boli spolužiaci na výške a jeden má na druhého zložku agenta ŠtB? Keď sa už-už majú stretnúť na Křížovom sídle – očakávanému stretnutiu predchádza minútová výmena veľavýznamných pohľadov do prázdna ako v poslednej sérii Game of Thrones – zrazu príde strih, a po ňom sa síce bavia, no cez TELEFÓN! Zabudlo sa pri natáčaní na dialóg, tak sa dokrútil telefonát? Aký to má sakra zmysel?

Politickej línii dominuje skorumpovaný poslanec vládnej strany Kováč (Marek Majeský v zjavnej alúzii na ľudí zo Smeru ako Kaliňák či Počiatek) a investigatívny novinár Mareka Geišberga (v alúzii na Jána Kuciaka). Kováč vybavuje obrovský tender pre Kříža. Komplikuje mu to Zuzana Kanócz, ktorú ako (ex-)milenku dosadil za riaditeľku danej sekcie na ministerstve, a teraz dostala záchvat poctivosti. Popri tom Kováč (ne)šéfuje vlastnej firme a drží pod krkom Ľuba Pauloviča ako prepitého bábkového riaditeľa akéhosi štátneho podniku. Nafúka za volantom. Vybavuje povolenia na online kasína. Cíti sa opustený a zničený, lebo žena si zbalí veci a dcéru, keď jej Zuzana pošle horúcu nahrávku z ich posledného „pracovného“ stretnutia. Stíhate?

V celom tomto zmätku by novinár mohol byť pozitívny hrdina, keby sám nebol neskutočne zmätený a hlúpy. Lebo najskôr spolu so Zuzanou Kováčovi rozbijú manželstvo (súkromnú vec), a POTOM milú Zuzku posiela s mikrofónom priamo za Křížom („zastrčte si to tam, vidno to“), oligarchom, ktorého nekalý vplyv na riadenie štátu sa snaží preukázať (a o ktorom vie, že ako agent ŠtB má bohaté skúsenosti s konšpiráciou).

Ono to niekedy vyzerá, akoby svoju predstavu o politických a hazardných hrách poskytol filmu ako scenár žiak 5. ročníka na základke, nie docent vysokej školy. Iste, môžeme polemizovať o tom, či je viac odtrhnutý od reality školáčik alebo docent. Sabolovi sa nedajú uprieť známosti z prostredia Art Filmu. V Casine využíva ansámbel špičkových slovenských a českých hercov. Dopĺňa ich lokálnymi favoritmi (a staffom z herní), a tak sa v dialógoch nezriedka strieda divadelná slovenčina s východniarskym zaťahovaním, čo filmu na ladnosti zážitku rozhodne nepridáva. A mimochodom, tí špičkoví herci tu nemajú čo hrať, keďže drámu sa darí vždy zadusiť v samom zárodku. Len tak tým celým plávajú.

Ani v technickej oblasti Sabol „nesklamáva“. Prenajaté má dobré kamery, svetlá, mikrofóny, lokácie. Nechýbajú drony, hneď úvodný záber je výškový. Na zimnú lesnú krajinu, kade prechádza automobil. Automobil zastane uprostred lesa. Koniec úvodného záberu. Predpokladám, že diváci od vzrušenia, čo sa bude diať ďalej, zabúdajú dýchať, nechty kŕčovito zasekávajú do operadiel a kúpu sa vo vlastnom pote.

Drámu či logickú výstavbu príbehu nahrádzajú drahé alebo aspoň draho vyzerajúce lokácie (historické centrá Košíc a Prahy, panorámy Bratislavy s Mostom Apollo či SNP, hradom a parlamentom, luxusné apartmány, rezorty na Domaši), rekvizity od áut po hodinky, klipové sekvencie nielen z kasín, ale aj z exteriérov (s pesničkami od dinosaurov ako Nocadeň, prípadne od Majselfa v snahe o mladšiu cieľovku), telefonáty so „šokujúcimi“ informáciami ako v telenovelách, náhodné stretnutia, náladový hudobný podmaz na konci skoro každého dialógu opäť ako v telenovelách, proste všetko, čo sa v súčasnom filme dá využiť ako vata, keď nič iné nemáte.

Z „deja“ nikto nevyviazne poučený, zmenený alebo aspoň mŕtvy, tak ako doň nikto nevstúpil s čitateľnou osobnosťou a motiváciou. Ešteže režisér má súdnosť a vie, že „film je najdrahšia hračka na svete“. A z oceánu prázdnoty a cynizmu ako pirátska vlajka vyčnieva symbol dolára v názve. Aby sme nezabudli, že v tomto prípade je všetko iba o peniazoch.

---