Červená korytnačka
Netrendová, teda nadčasová

Deň za dňom, týždeň za týždňom. Ten čas plynie akosi rýchlo. Ešte aj na návštevu kina si čoraz častejšie spomenieš len ako na jeden rýchly okamih. Sadneš si, akcia sa začne a v ohromnom tempe ťa pripraví o hodinu a pol života, ani nevieš ako. Vtipy, hlášky, drámy, gýče, preľaknutia, sentiment, špeciálne efekty, vyvrcholenie, titulky a možno ešte jedna-dve scény navyše. Cestou von vyhodíš prázdne vrecko od pukancov. Stihol si to všetko?

Červená korytnačka je toho úplným opakom. O mainstreamovej tvorbe sa hovorí, že si naň chodia diváci oddýchnuť a zabudnúť. Na tento skromný animovaný film si tiež choďte oddýchnuť, ale od zhonu, a pre zmenu si pripomeniete, čo má v živote zmysel.

Režisér filmu, Michaël Dudok de Wit, sa živí ako animátor na voľnej nohe, jeho filmografia je preto skromnejšia. Najvýraznejšie sa do povedomia filmového sveta zapísal ešte v roku 2001, keď získal Oscara za krátky film Father and Daughter. Svetoznáme Studio Ghibli si tento kraťas zamilovalo a pred desiatimi rokmi poslali Dudok de Witovi e-mail s dvoma otázkami: či by mohli jeho oscarový animák distribuovať v Japonsku a či by mu nemohli produkovať celovečerný film. Tá druhá ho trochu zaskočila, no príležitosť využil.

Prvý náčrt scenára vznikol na jar roku 2007, nasledovalo zdĺhavé hľadanie toho správneho vzhľadu, štýlu a techniky animácie, zháňanie kapitálu a potom viac ako dvojročná fáza tvorby. Neuponáhľanosť, ktorá sprevádzala predprodukciu aj produkciu, je vlastná i samotnej snímke. Rozpráva svoj viacvrstvý príbeh tempom, ktoré je na súčasné pomery pomalé, no o to príjemnejšie, nenáhli sa k pointám, posolstvo ponecháva celkom v rukách diváka.

Červená korytnačka ukazuje život bezmenného muža, ktorý uviazne na ostrove. Je celkom sám a, navyše, čoskoro zisťuje, že nemôže odísť. Veľká červená korytnačka jeho prácne pozväzované plte vždy rozbije na márne kúsky.

Doteraz sa mohlo divákovi zdať, že pozerá drámu o prežití v divočine, no udalosti postupne naberú surreálny až mýtický nádych. Muža po zvyšok jeho života postretne všetko od nepravdepodobného šťastia až po katastrofy -a tak napriek chabým vyhliadkam prežije plnohodnotný život.

Čo to celé znamená, nuž, to je na tebe, divák. Pre niekoho je film metaforou na životný cyklus. To, čo sa do Červenej korytnačky snažil vložiť režisér, je skôr rešpekt k prírode. Tá je vo filme zobrazená ako krásna i krutá, no hlavne ako večná. Tým, že snímka zobrazuje udalosti bez komentára či presného vysvetlenia, necháva veľa priestoru pre divákovu predstavivosť a asociatívne hľadanie súvislostí. Vo filme sa teda zrkadlí hlavne divákov vnútorný svet.

Keď som v úvode napísala, že ide o film, ktorý hovorí o zmysle života, nebolo to celkom presné. Nejde o hľadanie univerzálnych právd či významu civilizácie – je to film, pri ktorom budete hľadať najmä zmysel toho vášho života, jedného z miliárd. Človek ako zrnko v mori, ľudstvo ako nepatrná časť väčšieho celku. Akú rolu v tom všetkom zohrávajú kultúrne a civilizačne podmienené ciele a akú kvalita života a spokojnosť?

Ak sa vám neráči načrieť hlboko do filozofie svojho bytia, nevadí, veď samotný Dudok de Wit je vraj celkom spokojný, ak sa na vás z Červenej korytnačky nalepí to zrejmé ekologické posolstvo. Tým vlastne dokazuje, že dielo prerástlo autora.

---