Červený kapitán

V slovenských kinách slovenský film. So spoločensky významnou témou a ešte aj dlho očakávaný. A navštevovaný. Veru, o takej kombinácii sme doposiaľ asi nechyrovali. Červený kapitán je prvým a snáď nie posledným takým filmom. Úspech akčnej detektívky svedčí o tom, že Slovač by sa zjavne rada svojou ošemetnou minulosťou zaoberala, len jej to bolo potrebné podať. Bez toho, aby ohŕňala nechápavo nosom nad vyumelkovanosťou či vynútenou ťaživou atmosférou.

Červený kapitán je inšpirovaný rovnomenným románom Dominika Dána. Scenáristi priznávajú, že sa vedome od predlohy odklonili. Tak napríklad samotný vrah ako aj jeho motívy sa líšia, pričom, samozrejme, nepremeškali možnosť marketingovo to obrátiť na výhodu. Nie je to úžasné, že do poslednej chvíle budú v napätí aj Dánovi verní fanúšikovia? Tých je dosť. Bola by škoda, ak by neprišli, len preto, že im do prelúskaného príbehu napasovali iný koniec. Všetky úpravy s Dánom svedomito konzultovali, takže i tak dobre.

Ako divákovi, ktorý o Dánových detektívkach najmä počul, mi zostala celý čas nejasná motivácia hlavného hrdinu. Prečo sa nejaký detektív Krauz, o pozadí ktorého máme len náznaky, púšťa rozmotávať sieť luhárov a komunistických svinstiev, ktoré v sebe zaručene skrývajú celkom vážne hrozby? Doma ho čaká manželka a dieťa, ktorí od neho závisia, tak čo si chce dokázať? Vlastne sa ho na to vo filme aj pýtajú. Neviem, či odpoveď zaznela alebo ju postava detektíva prešla tajnostkársky mlčaním, takže tak či onak detektív Krauz tak trochu vyznieva ako typ hrdinu, ktorý túži byť „slovenským Bondom“ so všetkým, čo k tomu patrí. Slobodou, poslaním a všetkou úctou, ktorú so sebou prináša status spravodlivého pomstiteľa. Len má tú smolu, že sa narodil tu u nás a svoj boj za princípy bojuje v ozaj pohnutých časoch. A že vlastne bojuje nielen sám, ale tak trochu zbytočne.

Nevadí. Keď sa cez toto prenesiete, čaká vás filmový zážitok, ktorý dokazuje, že máme nielen vynikajúcich hercov, ale aj autora, ktorého príbeh dokáže prilákať zahraničných koproducentov a spolu s nimi i výborný štáb. Treba spomenúť plynulú a prirodzenú prácu s kamerou, strihom i osvetlením, no doménou filmu sú aj špeciálne efekty, vďaka ktorým sa môžeme pokochať pohľadom na starú Bratislavu. Trikoví majstri sem tam voľačo pridávali, ale hlavne odstraňovali, a to kadejaké plody bujarej architektúry deväťdesiatych rokov a kvantá reklamných plôch. Niet divu, že im efekty trvali až rok.

V hlavnej role sa predstavil Maciej Stuhr, v Poľsku vychytený herec, pre nás novinka a celkom príjemná. Neopozerané tváre či známi herci v menej tradičných rolách pomáhajú zabudnúť na všetky viac či menej vžité stereotypy televíznej či filmovej tvorby. Pekným príkladom sú najmä komediálni českí herci Michal Suchánek a Oldřich Kaiser vo vážnych rolách, z čoho vzišli cynický a paranoidne pôsobiaci bývalý šéf špeciálnej jednotky ŠTB a polo-šialený, ale stále poriadne vitálny bývalý „odborník na výsluchy“. Okrem nich vás zaiste potešia Marián Geišberg ako svojrázny detektív Burger, posledná rola Ladislava Chudíka či svojský humor patológa v podaní Petra Šimuna.

Príbeh je vraj zlepencom viacerých skutočných i fiktívnych motívov, čo je prirovnanie, ktoré filmu na rozdiel od slovenskej politiky neškodí, práve naopak. Nájde sa v ňom veľa zaujímavých línií, viac či menej využitých. Na druhej strane, vďaka tušenému potenciálu je vyvrcholenie detektívky ako aj osobného príbehu hrdinu akési neuspokojivé. Prezrádza, že by mohli autori toho vyrozprávať viac, omnoho viac, no filmový priestor tomu zrejme nežičil. Slovenský divák, mladší i starší, by pri tom veľmi rád mnohé videl na plátne. Tí starší preto, aby si pozreli iný pohľad na časy, ktoré sami zažili a tí mladší, aby porozumeli dobe. Teším sa, až slovenská kultúra zbúra hradby mlčania okolo mnohých škaredých reálií vtedajšieho života, od toho osobného až po ten cirkevný. Mnohí by Dánove detektívky či rovno námet Červeného kapitána radi videli rozpracované ako seriál. Ak nám niečo americká produkcia v poslednej dobe ukazuje, tak je to práve to, že divák je pripravený na kvalitne spracované, náročnejšie, hoc aj žánrové minisérie.

Červený kapitán je jedným z prvých krokov k zmierovaniu sa s minulosťou, ktorý oslovil široké publikum, a pritom ponúkol aj slušnú kvalitu. Snímka síce v poslednej tretine akosi stráca grády, a to aj napriek tomu, že udalosti okolo detektíva Krauza temnejú a na rad prichádza aj čoraz viac kaskadérskych kúskov, no celkovo sa dá Červený kapitán hodnotiť len kladne. Už sa teším, až sa konečne niekto poriadne a drzo pustí do nie až tak dávnej slovenskej minulosti.

---