Cesta bojovníka

Originálny názov: Pathfinder

Žáner: dráma / historický
Minutáž: 99 minút
Krajina pôvodu: Kanada / USA
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Marcus Nispel
Scenár: Laeta Kalogridis
Kamera: Daniel Pearl
Hudba: Jonathan Elias
Hrajú: Karl Urban, Moon Bloodgood, Russell Means, Clancy Brown, Jay Tavare

Šesťsto rokov pred tým, ako objavil Ameriku Kolumbus, dostali sa na jej územie vikingskí bojovníci so zámerom obsadiť nové územia a pozabíjať všetko, čo by im kládlo odpor. Po jednom takom plienení po nich okrem množstva mŕtvych pôvodných obyvateľov zostane aj malý chlapec, syn jedného z neľútostných severanov. Ujme sa ho indiánsky kmeň, kde dostane meno Duch (Karl Urban). Po pätnástich rokoch sa krvilační barbari znovu vracajú a ich besneniu neunikne ani osada, v ktorej Duch vyrastal, no on neuvažuje dlho nad tým, ku ktorej strane patrí a vydá sa na cestu pomsty, z ktorej zdanlivo niet návratu.

Nejde o typický indiánsky príbeh v štýle Posledného Mohykána, ale skôr je to niečo medzi Apocalyptom a 300. Aj keď spomínať tieto filmy v súvislosti s Cestou bojovníka by mohlo byť zavádzajúce, lebo tie sú kvalitatívne na úplne inej úrovni. Poďme ale pekne po poriadku a povedzme si o kladoch a záporoch tohto dielka. Keďže klady ma momentálne žiadne nenapadajú, prejdime hneď k záporom. Tým prvým je scenár. Príbeh osamelého pomstiteľa bojujúceho proti obrovskej presile je príliš jednoduchý až detinský a je len veľmi ťažké ubrániť sa úsmevu pri pohľade na Urbana, ktorý zjavne nedisponuje niekdajšou muskulatúrou terajšieho kalifornského guvernéra, ako pobehuje s mečom pomedzi ozrutných nepriateľov a kole ich jedného po druhom. Ďalším klinčekom do rakvy tohto filmu sú dialógy, ktoré sa navzájom predbiehajú v tom, ktorý je trápnejší. Jediným plusom je, že ich nie je až tak veľa.

Keď sa ale niekto vyberie na tento film, určite nečaká žiadny silný príbeh, ale v prvom rade množstvo akcie a tvrdých súbojov na ostrie meča. Akcie je tu síce požehnane, nechýbajú ani poriadne krvavé súboje, no kameň úrazu je v tom, ako sú prevedené. Ak ste priaznivcami Statočného srdca, Gladiátora, či už spomínaného 300, pripravte sa na veľké sklamanie. Režisér Nispel má trošku inú predstavu o akcii. Vždy keď na nejakú dôjde, všetko čo vidíte, je zablesknutie meča a odseknutá hlava, alebo nejaká končatina, čo sa strieda v rýchlych strihoch a v rôznych obmenách. Navyše sa väčšina filmu odohráva v tmavých lesoch, alebo jaskyniach, takže totálne strácate prehľad, čo sa na plátne vlastne deje a kto má navrch. Aby toho nebolo dosť, Nispel používa zatemňujúce filtre, ktorých úlohou asi malo byť reálnejšie zobrazenie tohto neľútostného obdobia, alebo chcel len ukázať, čo dokáže. Nech už je to akokoľvek, výsledok je zúfalý.

K hereckým výkonom sa je ťažké nejako vyjadrovať, keďže herci toho veľa nenarozprávajú a navyše ich ani poriadne nevidno. Karl Urban mal byť tým, na kom celý tento bezduchý príbeh má stáť, no s jeho charizmou mŕtvej korytnačky ho ťahá ešte viac ku dnu. Určite nie je typom pre hlavného hrdinu, pre neho sú oveľa vhodnejšie vedľajšie úlohy. Ostatní herci sú tu len na to, aby si povedali svoje repliky, trošku si pobehali, zacvičili a pobrali sa ďalej, bohatší o pár dolárov na svojom konte.

Ďalšou vecou, na ktorú som si nemohol zvyknúť, bolo, že pôvodní obyvatelia Ameriky hovoria po anglicky. Zrejme to bolo brané tak, že oni sú Američania, tak hovoria po anglicky a Vikingovia boli cudzinci, takže tí hovorili cudzou rečou. Už to je na tento film niečo výnimočné. Ťažko si predstaviť, že by museli Američania čítať titulky celý film. Aj bez toho tento film neoplýva príliš veľkým komerčným potenciálom, takto by v USA producentom nezarobil ani na truhlu, ktorá by sa im zišla, keby zbadali, do akých mínusových čísel sa vďaka nemu dostali. Ale pre tento film by bolo indiánskej reči škoda, tá angličtina nie je zďaleka to, čo mi na Ceste bojovníka vadilo najviac. Tých mínusov je toľko, že mi už neprišlo veľmi divné ani to, že Duch aj po pätnástich rokoch hovorí bezchybne rečou, ktorú nepočul od detstva, alebo že po tom, čo klesne na dno jazera, tak v ťažkom brnení vypláva opäť na hladinu.

Nispel po remaku Texaského masakru nezvládol ani svoj druhý film. Niečo tak plytké, nudné a chaotické sa v kine len tak nevidí. Buď je to riadne odfláknuté, alebo sa pod výsledok podpísala neschopnosť či už režiséra, alebo aj ďalších ľudí, ktorí sa na tom podieľali. Asi nikdy nepochopím, prečo vlastne tento film vznikol, lebo pochybujem, že niekomu niečo dá (s výnimkou tých, ktorí majú záľubu v odseknutých častiach ľudských tiel).