Cesta za láskou
Konverzačná komédia bez štipky romantiky

Frank a Lindsay idú na rovnakú svadbu – Frankovho brata, ktorého on považuje za kolosálneho debila a ktorý je zároveň Lindsaynym ex-snúbencom. Ani ona o ňom nemá dvakrát vysokú mienku, prečo teda idú? Pretože chcú preukázať, ako dokonale sú nad vecou a aké odpúšťajúce a dobrosrdečné bytosti vlastne sú.

Zhodne dúfajú, že vlastnosti všetkých ostatných hostí (ktoré pomenúvajú len z pozorovania) nejako prevládnu a pokazia svadbu. Z toho by sa úprimne potešili. Nikto na svadbe ich hlbšie nezaujíma, ale to je celkom v poriadku, pretože na oplátku ani oni nikoho nezaujímajú. Svadba ide, žiaľ, podľa plánu.

Frank a Lindsay, skrátka, nepatria medzi najpríjemnejších svadobčanov. Frank, dokonca, nadväzovanie vzťahov s inými ľuďmi nadobro vzdal asi tak pred pätnástimi rokmi, keď ho postrelil vlastný otec. Lindsay aspoň stále túži po ľudskom kontakte. Pohádajú sa už na letisku asi dve minúty po tom, ako sa stretnú, ale nie takým rom-komovým spôsobom, pri ktorom v sebe pučíte nedočkavosť, pretože viete, že k sebe patria. Pohádajú sa tak, že udajú tón celému filmu – a ten je cynický, plný vzájomného doťahovania sa a krutej úprimnosti.

Napriek tomu, stále je to romantická komédia. Takže – pozor, spoiler – sa dajú na záver dokopy, aj keby sa nemuseli a asi ani nemali. Ak by sa film skončil o scénu skôr, bol by to zaujímavý film o tom, ako sa dvaja asociáli rozhodli skúsiť nadviazať čosi ako vzťah, ale nevyšlo to. Taký je život a oni boli, skrátka, príliš pokazení na to, aby to mohlo fungovať.

Lenže tá posledná scéna tam je a z toho vieme, že scenárista a režisér Victor Levin si povedal, že konvencie neradno búrať. Aj malý film musí svojou troškou prispieť do továrne na sny a podporiť ideu, že nádej existuje pre každého. Žáner romantických komédií sa posunul od dvojíc, ktoré k sebe patria a nakoniec spolu skončia, k dvojiciam, ktoré k sebe nepatria, ale všetci ostatní sú už zadaní, tak spolu skončia tiež.

Píšem to, pravda, trochu cynicky. V skutočnosti som však na filme dosť dobre bavila, na tom ich suchom humore a aj na tom, ako ich pokrivené životné filozofie vlastne dávajú nejaký zmysel a im to na udržanie životnej rovnováhy stačí. Smiala som sa aj na tej nehorázne pošahanej sexuálnej scéne, o ktorú sa obtrie azda každá recenzia. Podľa mňa je skvelá, pretože sa neokrôchane hrá s hyperbolizovanými vlastnosťami postáv práve v situácii, ktorá býva v romantických filmoch využívaná ako rozhodujúci intímny moment vznikajúceho vzťahu a nie ako jeho karikatúra.

Tá scéna, veru, nie je romantická ani za mak, ale je v tom svojskom filmovom svete vlastne tak perfektná, že by mohla medzi fajnšmekrami zľudovieť, ak by, samozrejme, film zasiahol dostatočne veľké publikum, aby sa toho mal kto chytiť. To sa zrejme nestane, keďže v domácej Amerike sa film premieta len v úzkej distribúcii vybraných kín a k nám sa dostal asi len vďaka menám Keanu Reevesa a Winony Rider na plagáte. Nehovoriac o tom, že zahraničné recenzie dávajú filmu buď priemerné, alebo zlé hodnotenie a slovenský distribučný názov evokuje romantickú gýčovinu a nie pokus o konfrontáciu nihilizmu s emocionálnymi a psychologickými potrebami človeka.

Cesta za láskou je filmom, po ktorom nemôže byť spokojný skoro nikto. Tí romanticky naladení dostali neromantický príbeh o začiatku vzťahu, ktorý by v realite asi nemohol fungovať. Tí, čo by sa chceli zľahka zabaviť, musia dávať poriadny pozor, aby im fóry v dialógoch neutiekli. Aspoň tých, ktorých zaujíma filmová forma, môže hriať pri srdci, že videli film, v ktorom všetky repliky vyrieknu len dve titulné postavy a nik iný – a že to dobre funguje. Obávam sa, však, že opakované pozeranie tohto rom-komu by odhalilo viac slabín snímky než skrytých pokladov.

---