Originálny názov: Cesare deve morire
Žáner: dráma
Minutáž: 76 minút
Krajina: Taliansko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Paolo Taviani, Vittorio Taviani
Scenár: P. a V. Taviani s použitím častí hry Július Cézar W. Shakespeara
Kamera: Simone Zampagni
Hudba: Giuliano Taviani, Carmelo Travia
Hrajú: Cosimo Rega, Salvatore Striano, Giovanni Arcuri, Antonio Frasca a ďalší
Bratia Tavianovci nakrúcajú filmy už dobrých 50 rokov, vždy spolu. Ak ste sa s ich menom ešte nestretli, tak ako ja, pravdepodobne ste rovnakí ignoranti ako ja, pretože vo svojej dlhotrvajúcej kariére bratia dosiahli viacero pozoruhodných úspechov. Vyhrali napríklad (ešte v roku 1977) Zlatú palmu v Cannes. Cézar musí zomrieť im po rokoch priniesol ďalšie festivalové víťazstvo, tentoraz na Berlinale.
V posledných rokoch produkovali najmä televízne filmy a minisérie. Podľa vzhľadu, aký dali Cézarovi, sa zdá, že ich televízna estetika celkom baví. Cézar je lacný a nepokúša sa to zakrývať. Odohráva sa výlučne v prostredí väznice, kde kvázidokumentárnym spôsobom Tavianovci rekonštruujú nacvičovanie a inscenáciu Shakespearovho Júlia Cézara zborom odsúdencov pod dohľadom externého režiséra.
Shakespeare síce pomenoval svoju hru po chlapovi, čo sa rád hral s rubikovými kockami, ale jej ústredným hrdinom je „Ajty“ Brutus, vodca sprisahania, ktoré násilne ukončilo Cézarov život. Logicky aj vo filme dostáva trestanec v úlohe Bruta väčší priestor. Je vynikajúci, podobne ako ostatní herci, čo ma vedie k domnienke, že väčšina z nich už s divadlom mala skúsenosť. (Na začiatku pred nastúpenými väzňami režisér hovorí, že ide o pokračovanie každoročného projektu.) Samotný Cézar je obsadený úplne dokonale, azda lepšie než v známej sérii spred niekoľkých rokov.
V divadle som túto tragédiu ešte nevidel a pri mojom nezmerateľnom nadšení pre tento druh umenia asi ani neuvidím. Z kníh, ak sa nemýlim, zo Zamarovského Dejín písaných Rímom, som však získal predstavu o sláve a kvalite Antoniovej reči nad Cézarovým mŕtvym telom. Potešilo ma, že Tavianovci ju nevynechali a mohol som si vychutnať Shakespearovo literárne umenie. V taliančine, ktorej nerozumiem. Haha.
Festivalové filmy majú svoje špecifiká a oslovujú istý typ divákov. Ak sa nepovažujete za kinofila, prevažne čiernobiely Cézar vás môže unudiť na smrť alebo aspoň na doživotie. Skutoční väzni sú, pravdaže, veľmi zaujímaví chlapíci. Vďaka titulkom v úvode vieme, za čo a ako dlho sedia. Uznajte, že je pútavé sledovať, ako sa sympoš odsúdený za organizovaný zločin vžíva do roly sprisahanca a vraha. No nemôžete očakávať scény ultranásilia typické z iných väzenských filmov a aj homoerotika funguje len v decentných náznakoch.
Chýbajúce násilie mi vôbec neprekáža, môžem si ho doplniť kedykoľvek z iných (filmových) zdrojov. Viac ma mrzelo skromné dávkovanie konfliktu/drámy. Nezdalo sa mi napríklad celkom odôvodnené, že jedinú hádku, hodnú tohto mena, režiséri nechali „hercov“ vygradovať a vyriešiť v zákulisí mimo kamery. No budiž. Mal by som sa primárne starať o to, že väzni sú tiež ľudia s citmi, fantáziou a tvorivosťou, ktorých „naprávame“ ani nie tak odňatím slobody ako odňatím zmysluplnej aktivity.
