Chlapi neplačú
Jazvy vojny sa mierom nezahoja

Adam Drljević prináša do kín svoj celovečerný hraný debut Chlapi neplačú. Po pár dokumentoch a filmoch, kde pôsobil ako asistent režisérky Jasmily Źbanić, si strihol réžiu sám a okrem toho mal aj najväčší podiel na scenári. Film bol prezentovaný ešte v júli 2017 na medzinárodnom festivale v Karlových Varoch a postupne sa dostáva aj do kinodistribúcie na Slovensku. Bosniaci tento film poslali aj na Oscary, no v ťažkej konkurencii sa do úzkeho výberu nedostal.

Snímka Muži neplačú sa odohráva v bosnianskom horskom hoteli po sezóne. Jedinými hosťami sú vojnoví veteráni krvavého balkánskeho konfliktu z 90. rokov. Skupinu vedie charizmatický terapeut Slovinec Ivan (Sebastian Cavazza). Ten sa snaží rôznymi metódami dostať k traumám, ktoré zmietajú drsných mužov Balkánu. Samotná terapeutická skupina pozostáva z Chorvátov, Srbov, bosnianskych Moslimov i bosnianskych Srbov. Muži, ktorí sa nikdy tvárou v tvár nestretli vo vojne, no stáli na opačných stranách barikád.

Hotel pôsobí opustene, z úvodu má divák až shiningovský pocit niečoho nehmatateľného. Dej sa pomaly rozvíja presunom do vnútra postáv a ich najväčších nočných môr. Jednotlivé dejiská máme popretkávané zábermi na dychberúcu horskú prírodu Bosny aj na hotel, ktorý si zažil časy lepšej slávy za minulého režimu (hotel Bistrica bol súčasťou olympijského parku Javorina počas OH 1984 v Sarajeve).

Ako dej plynie, divák sa postupne dozvedá od niektorých postáv ich dôvody vojnového posttraumatického syndrómu. Zaujímavou technikou ich terapeut Ivan núti prežiť si vlastné útrapy znova, pozrieť sa na ne z nadhľadu, hľadať podporu aj u iných duší zjazvených vojnou. Podnetnému spracovaniu sa dá odpustiť aj istá nadnesenosť a niekedy až prekvapujúca otvorenosť drsných zlomených mužov.

Bosnianska kinematografia je logicky prudko zasiahnutá tým, čo sa v priebehu rokov 1992 až 1995 na jej území dialo. Predsa len, najdlhšie obliehané hlavné mesto modernej histórie, etnické čistky, genocída a to všetko páchané medzi skupinami, ktoré hovoria v podstate tým istým jazykom a zdieľajú históriu. To sú veľmi hlboké rany, ktoré sa hoja len ťažko. Film na to výborne poukazuje. Aj odkazy vojny v súčasnosti sú bolestivé (pamätníky padlých vojakov stále ctia len jednu stranu, vojnoví veteráni sú odkázaní na iných bez ohľadu na to, či vo vojne vôbec chceli byť).

Toto nie je pekný film. Ukazuje, čo dokáže vojna urobiť aj s dominantnými silnými chlapmi, avšak využíva aj vtipné okamihy na zmiernenie atmosféry. Však je to film z Balkánu. Najlepšia terapia je, samozrejme, rakija. A tak môžeme sledovať s tragikomickým humorom chlapov, čo chceli byť chlapcami, hrať sa na vojnu, či spoločne si pospevovať obľúbenú ľudovku. Postupne film trochu stratí dych, logicky musí dej vyústiť do konfliktu, avšak záver trošku pokrivkáva. Režisér sa dobre vystavanou psychologickou drámou dostal trochu do úzkych. Akoby sám nevedel, ako film uzavrieť. A tak prichádza dosť sentimentálny a predvídateľný záver. Chlapi takmer doslova zakopú vojnovú sekeru. Aj napriek vypätému, no očakávanému záveru tu jedna scéna funguje výborne a podčiarkuje, čo môže s krajinou, mestom, priateľstvom či človekom urobiť vojna.

Malý tip na záver: Vojenský konflikt na Balkáne je extrémne škaredá časť európskej histórie. Určite pomôže, ak divák bude mať prehľad o tom, o čo vo vojne šlo. Odporúčam pozrieť fantasticky spracovaný dokument od BBC The Death of Yugoslavia (1995), ktorý bol natočený iba pol roka po uzavretí mieru. Prináša autentické výpovede tých najvyšších predstaviteľov a ich otvorenosť šokuje natoľko, že väčšie detaily sa dozvedeli zrejme už len prísediaci na arbitrážnom súde v Haagu.

---