Cléo od 5 do 7

Originálny názov: Cléo de 5 à 7

Žáner: dráma
Minutáž: 90 minút
Krajina pôvodu: Francúzsko / Taliansko
Rok: 1961
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Agnès Vardar
Scenár: Agnès Varda
Kamera: Jean Rabier, Alain Levent, Paul Bonis
Hudba: Michel Legrand
Hrajú: Corinne Marchand, Antoine Bourseiller, Dorothée Blanck, Dominique Davray, Michel Legrand, José-Luis de Villalonga, Loye Payen, Lucienne Marchand, Jean-Luc Godard

Keď v roku 1954 natočila francúzska režisérka Agnès Varda svoj celovečerný debut La Pointe-courte, dalo by sa povedať, že vo svojej krajine iniciovala Novú vlnu. Veď nakoniec strihačom jej bol Alain Resnais, ktorý sa netajil tým, ako ho tento film ovplyvnil.

So svojím druhým filmom, Cléo od 5 do 7, prišla Agnès Varda až v roku 1961, teda v čase, keď už bola Nová vlna naplno rozbehnutá. Ukazuje nám v ňom, navzdory titulu, hodinu a pol zo života známej speváčky Cléo, ktorá čaká na výsledky vyšetrenia ohľadom prípadnej rakoviny. Bezpochyby sledujeme najdôležitejších 90 minút jej života, počas ktorých vidíme premenu v jej živote – na prvý pohľad možno nepatrnú, s najväčšou pravdepodobnosťou však esenciálnu. No taktiež by sa táto hodina a pol dala chápať ako zhustenie jej celého života. Veď koniec koncov, je málo pravdepodobné, že by takáto prudká zmena prišla v tak krátkom čase. No možné to je, najmä ak zoberieme do úvahy, v akej situácií sa Cléo nachádza.

Pokoj na duši jej nepridá ani veštkyňa, ku ktorej Cléo prichádza o 5.00. Tá jej vykladá karty, ktoré hovoria jasnou rečou: smrť. Veštkyňa ju však nechce rozrušiť a povie, že kostra je stále pokrytá mäsom, čo znamená, že Cléo prejde veľkou zmenou. Aj keď to vzápätí po jej odchode neguje, nič to nemení na fakte, že vyriekla veľmi dôležitú, prorockú vetu, ktorá nás má usmerniť pri sledovaní filmu.

Cléo potom vychádza na ulicu a sleduje okolitý svet. Je plná pesimizmu, bojí sa výsledkov, čo s ňou bude. Už predtým si bola istá, že zomrie, a teraz jej to navyše potvrdili aj karty. Aj keď obraz si udržuje relatívne jasné čierno-biele farby, jasne z neho cítiť Cléinu melanchóliu. Ľudia iba bezducho kráčajú, nikto sa o nikoho nezaujíma – aj to podporuje ponurú náladu, ktorá vyvrcholí jej nekontrolovateľným plačom v kaviarni.

Na upokojenie sa spolu so svojou slúžkou vydávajú na nákupy. V tejto scéne sa naplno prejaví márnivosť Cléo, ktorá je neskôr podopretá aj časťou, odohrávajúcou sa v jej byte. Na týchto scénach najlepšie vidíme, aká je tá stará Cléo: sebecké, rozmaznané dievča, ktorej hodnoty sú postavené na pochybných základoch, a teda sa teraz začínajú rúcať. Niet pochýb o tom, že Cléo je citlivé dievča – veď jasne vidno jej trápenie, no celá jej depresia je výsledkom jej neveľkého zorného uhla, akým sa pozerá na svet. Na prvé miesto vo svojom živote kladie veci pominuteľné. Jej strach, že o ne príde, je preto logický.

V jej živote však nastane obrat. Ten sa začne prejavovať už počas jej stretnutia s priateľkou, dokoná sa v jej rozhovore s náhodným okoloidúcim Antoinom a naplno sa prejaví, keď jej doktor oznámi výsledok. V tejto druhej polovici filmu si Cléo sníme čierne okuliare (tak ako muž v groteske, ktorú sleduje) a začína sa na svet pozerať z iného uhla pohľadu. Začína vnímať jeho prirodzené krásy, ktoré sa diametrálne odlišujú od tých, ktoré vyznávala pred tým. Najmä Antoine, ktorý má na ďalší deň odísť do Alžírska – je teda taktiež tvárou v tvár smrti – jej ponúka svoju filozofiu, založenú na radosti zo života, na snahe vždy sa pozerať na svet z tej lepšej stránky.

Mimochodom motív Alžírska. To je jedná z vecí, ktorá spájala inak rôznorodú francúzsku Nouvelle vague a ktorá sa vo filme objavuje viackrát. Nie je to len Antoine, ale taktiež nenápadný pochod vojakov, ktorí sa chystajú do Alžírska odísť, počas Cléinych nákupov, či správy v rádiu, ktoré sa, medzi inými, tejto téme venujú. Vôbec celá scéna v taxíku, počas ktorej Cléo počúva rádio, asi najlepšie vystihuje hlavnú hrdinku, resp. jej život. Symbolicky ukazuje jej pustú cestu životom, jej osamelosť, melanchóliu. Rádio, ktoré len hovorí a hovorí, až to človek prestáva vnímať, presne vystihuje ochladenie v medziľudských vzťahoch.

Vôbec celý scenár je prepracovaný do najmenšieho detailu. Obsahuje množstvo maličkostí, ktoré si divák vlastne ani nemôže všimnúť všetky, vytvárajúce jeden komplexný svet, v ktorom každý jeden komparzista prežíva svoj vlastný príbeh, pričom my sme sa (možno náhodou) zamerali práve na ten Cléin. Film má tak v sebe svojím spôsobom obrovskú šírku, pritom však ostáva, a spolu s ním aj všetky postavy, bezprostredný.

A takou sa nakoniec stáva aj Cléo, stáva sa tým, kým v skutočnosti je – Florence. Plne rozkvitnutá osoba, ktorá na svet začala hľadieť cez iné okuliare. Začala si uvedomovať všetku tú krásu okolo seba. A veľmi zjednodušene by sme mohli povedať, že o tom je celý film: o živote. O tom, aký je krásny.