C’mon C’mon © 2021 ASFK
Začiatkom marca Asociácia slovenských filmových klubov priniesla na slovenské filmové plátna komornú snímku amerického režiséra Mika Millsa C’mon C’mon (2021).
Hlavnými hrdinami čiernobieleho filmu sú rozhlasový reportér Johnny a jeho deväťročný synovec Jesse. Johnny cestuje spoločne so svojím tvorivým tímom po rôznych zákutiach Ameriky a pripravuje rozhlasový cyklus pozostávajúci z hlbokých rozhovoroch s deťmi a tínedžermi o ich pohľadoch na život.
Autor snímky nás vťahuje do deja v momente, keď sa Johnny nachádza v Detroite a debatuje s respondentmi o ich vzťahu k mestu a ich predstavách o budúcnosti. Johnnyho v Detroite telefonicky kontaktuje jeho sestra Viv. Požiada ho o pomoc a tak vycestuje do slnečnej Californie, aby na týždeň postrážil jej syna – jeho synovca Jesseho. Dej filmu v týchto momentoch vybočuje z lineárnej narácie a retrospektívnym rozprávaním diváka oboznamuje, že Johnny a Viv sa ešte nedávno spoločne starali o ich umierajúcu matku a jej smrť na dlhšiu dobu skomplikovala ich súrodenecký vzťah.Vivin bývali manžel a Jesseho otec, Paul, trpí psychickými problémami a Viv sa oňho z času na čas musí postarať i napriek tomu, že sú od seba odlúčení. I v tomto prípade Paul, ktorému sa rapídne zhoršili psychické problémy, prosí Viv o pomoc a tá musí za ním vycestovať do Oaklandu. Brata si na pomoc zavolá preto, aby Jesse nezistil, ako veľmi zle na tom jeho otec vlastne je.
Johnny a Jesse si spočiatku nevedia nájsť k sebe cestu, ale po chvíli sa ľady medzi nimi roztopia. Tak pre Jesseho, ktorý dlhú dobu nevidel svojho strýka, tak i pre Johnnyho je ich spoločné spolunažívanie vystúpením z komfortnej zóny. To však ešte netušia, že ich spoločné fungovanie sa neskončí o týždeň, ale predlží sa ešte o niekoľko dní. Johnnyho však tlačia pracovné povinnosti a musí sa spoločne s Jessem vrátiť do New Yorku, aby pokračoval so svojimi kolegami v práci na rozhlasovom cykle.
Čakajú ich stresujúce i dojímavé chvíle. Jesse svojou detskou úprimnosťou a vnútorným emočným zmietaním spôsobeným odlúčením od rodičov a otcovou psychickou chorobou pomáha Johnnymu, dovtedy voľnomyšlienkarskému starému mládencovi, dospieť.
Motív úprimného priateľstva medzi zblúdilým mužom a dieťaťom bol v kinematografii prítomný vždy. Tento naratív poznáme z filmu Charlieho Chaplina Kid (1921) či z notoricky známej snímky Leon (1994). Avšak režisér Mike Mills tomuto príbehu dodáva na aktuálnosti vtedy, keď kombinuje fiktívny príbeh s reálnymi rozhovormi s americkou mládežou o ich živote, o ich pohľade na budúcnosť sveta, o ich strachu z klimatických a spoločenských zmien. Mills tak vychádza za hranice hraného filmu a maximálne naturalistickým spôsobom prechádza do vôd dokumentaristiky, čím dodáva snímke pridanú umeleckú i informatívnu hodnotu.
Okrem motívu dospievania, C’mon C’mon otvára i tému rodičovstva – bez prikrášlenia a pátosu analyzuje momenty rodičovského zúfalstva, keď bezhraničnú lásku k dieťaťu supluje strach a neistota z budúcnosti, z prístupu k výchove a z rodičovských pochybení.
K prirodzenému vyzneniu snímky prispieva i civilný herecký prejav Joaquina Phoenixa a mladučkého Woodyho Normana. Norman si aj napriek tomu, že má len jedenásť rokov, stihol zahrať v niekoľkých seriáloch a C’mon C’mon nie je jeho hereckou prvotinou. Phoenix, populárny v poslednej dobe vďaka postave Jokera, sa v komornej čiernobielej snímke predstavil v úplne inom svetle, ako sme ho mali možnosť vidieť doposiaľ a potvrdzuje svoju pozíciu jedného z najlepších hercov súčasnosti.
Vyzdvihnúť sa musí i vizuálna stránka filmu. Za kamerou stál svetoznámy kameraman Robbie Ryan. Jeho tvorbu diváci mohli vidieť vo filme Manželská história (2019) či vo filmoch britského režiséra Kena Loacha. Čiernobiele poetické zábery amerických veľkomiest ako napr. zabudnutej priemyslovej veľmoci Detroit, večne dynamického New Yorku, rozvláčnej a plážovej Kalifornie či mystického New Orleans dopĺňajú mozaiku o obraze súčasnej Ameriky a jej detských obyvateľoch.
Rodák z Californie, Mike Millis, okrem iného stavia film na základoch amerického mumblecoru, opúšťa akékoľvek scenáristické konvencie a necháva snímku plynúť v záplave hlbokých konverzácií, ktoré obidvom postavám prinášajú nový pohľad na život a pomáhajú vykročiť smerom k dospelosti.
