Čo robíme v temnotách

Nezúfajte, občania sveta nabrúsených krucifixov a očnicových zubov. Upíri nie sú mŕtvi. Ako by aj mohli, keď sú nesmrteľní. Ale ak máte pocit, že už o nich viete všetko, zamyslite sa. Viete, ako vyzerá ich každodenný život? Ako sa starajú o domácnosť, o svoju kondíciu, aké majú susedské vzťahy?

Priznajte, že to nie je téma, v ktorej by vám filmy ponúkli nejakú oporu. A práve tento deficit napráva novozélandská dvojica Jemaine Clement a Taika Waititi svojím filmom Čo robíme v temnotách. Uvidíte skutočný, neprikrášlený prieskum prastarej tajnej spoločnosti, ktorá sa musí vyrovnávať s nástrahami moderného sveta, ako je napríklad zúfalý nedostatok panien.

Clement a Waititi využívajú formu pseudodokumentu (mocumentary) na spustenie kolotoča sitkomových gagov o štyroch upíroch, obývajúcich spoločný dom. Hneď na začiatku Viago (Waititi) organizuje bytovú schôdzu, kde spolu s Vladislavom (Clement) vyčítajú najmladšiemu, iba 183-ročnému Deaconovi (Jonatan Brugh), že si neplní svoj podiel domácich povinností. Napríklad riady neumyl už 5 rokov. Posledný zo skupiny, Petyr, ktorý vyzerá presne ako gróf Orlok (Max Schreck) v legendárnom prvom upírskom horore z nemej éry, má už zopár tisíc rokov, a je v podstate oslobodený od akýchkoľvek povinností.

Nemusím pripomínať, že upíri sú nadprirodzené bytosti so zvláštnymi schopnosťami, opradené aurou tajomstva. Tak sú zvyčajne zobrazovaní aj vo filmoch, napríklad v populárnej sérii Twilight. Preto námet predstaviť ich bežné starosti, zbaviť ich čara, vyúsťuje do množstva vtipných situácií a novozélandská dvojica ich dávkuje vyvážene počas celého deja. Nesmrteľnosť sa dá preložiť aj ako pokročilá staroba: keď si dovedú do domu ľudského priateľa Stua, hodí sa im napríklad na zasvätenie do tajov súčasnej technológie („teraz vygúgli hodvábnu šatku, ktorú som stratil v roku 1912“). Alebo si predstavte, že sa chystáte na party, ale nemôžete sa očekovať v zrkadle, ako vyzeráte. Lebo nemáte odraz. A ste odkázaný na obrázky od spolubývajúcich. Počas vyše 80 minút autori zabŕdnu do akéhokoľvek atribútu upírskej mytológie, na ktorý si spomeniete.

Čo celý ten nesúvislý sled udalostí spája, je ústredná skupina postáv. Všetky sú napísané a zahrané so zmyslom pre charakterovú odlišnosť (vzájomný kontrast). Režiséri a scenáristi Clement a Waititi sami s viditeľnou rozkošou stvárňujú dve z hlavných postáv, Jonathan Brugh vytvára takisto ľúbeznú postavu, keď spája háčkovanie s predstavou, že vstupom do stavu vampírskeho sa stal automaticky neskutočne príťažlivým pre ženy.

Na vrchol čierneho humoru sa dostávame, keď sa upíri pokúšajú o to, čo z nich robí také fascinujúce tvory: živiť sa ľudskou krvou. Aj akt pitia krvi sa parodicky banalizuje, keď čistotný dandy Viago kladie pred potenciálnu obeť na dlážku noviny, a pritom sa jej pýta na predstavy o budúcnosti. Vo výpočte by som mohol pokračovať indefinitely, ale mojím cieľom je teraz niečo iné.

Skôr by som vás chcel uistiť: ak vás upírska téma akýmkoľvek spôsobom láka, zaujíma, priťahuje či vzrušuje a zároveň ju nemusíte vždy brať seriózne, Čo robíme v temnotách vás vezme na podrobnú prehliadku tohto úchylného zákutia popkultúry a po ceste vás veľakrát rozosmeje. Poznanie filmov ako Twilight, Interview s upírom alebo televíznych seriálov True Blood či Upírske denníky pomáha, ale nie je nutné. Pretože ak v roku 2015 nemáte o upíroch ani tucha, zrejme žijete v jaskyni. Kam ani len netopierik-letáčik nezablúdi.

---