Žáner: vojnová dráma, romantický
Minutáž: 126 minút
Krajina: Česká republika | Slovensko | Holandsko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Milan Cieslar
Scenár: Milan Cieslar, Arnošt Lustig
Kamera: Marek Jícha
Hudba: Atli Orvarsson
Hrajú: Clémence Thioly, Jiří Mádl, Eric Bouwer, Ondřej Vetchý, Petr Vaněk, Michal Dlouhý, Andrej Hryc, Helena Dvořáková, Ivan Franěk, Pavel Rímský, Ondrej Kovaľ, Miroslav Táborský, Václav Chalupa, Sabina Rojková, Dan Brown, Zuzana Mauréry, Kristína Svarinská, Barbora Kodetová, Anna Kočicová, Emma Smetana
V roku 1973 prichádza päťdesiatnik Vili do New Yorku za synom, aby sa zoznámil s jeho nastávajúcou a jej matkou. Vysvitne, že Vili a nevestina matka Yvette zdieľajú spoločnú skúsenosť – pobyt v koncentráku. Vili spracováva minulosť do kníh. Yvette sa ho pri pohľade na tancujúcich mlaďasov pýta, či si myslí, že túto generáciu ešte môže takýto príbeh zaujať. Otázka na telo. Vili odtuší niečo v zmysle, že ide o výnimočný príbeh. Strih a sme v Osvienčime roku 1943, kde Vili (Jiří Mádl), prezývaný „malé pivo“, pri vykladaní transportu narazí na veľkookú Colette (Clémence Thioly), ihneď sa zamiluje a predĺži jej život radou, aby sa vydávala za šičku.
Potvrdením Viliho odpovede by mal byť celý film či zážitok z neho. Otázka však vo mne hlodala po celé vyše dve hodiny premietania a to je samo osebe horšie než hocijaká odpoveď, ku ktorej by som sám dospel. Ak namiesto vcítenia rozmýšľate, ako sa máte (v)cítiť, niečo je jednoducho zle. Že ide o príbeh lásky? Že ide o príbeh zakázanej lásky? Že ide o príbeh zakázanej lásky v koncentračnom tábore? Myslím, že sa blížime k pointe. Väčšina príbehov, ktoré ľuďom stoja za zachovanie a podávanie z generácie na generáciu, sú príbehmi lásky. Ešte aj pánboh preferuje mladé ovečky pred starými, podľa jedného starého songu, lebo starým sa už ľúbiť nechce. No každá láska sa odohráva niekde a niekedy. A lokalizácia love-story do komplexu Osvienčim-Treblinka za druhej svetovej vojny naznačuje, že story je v podstate banálna, tak ju treba zahustiť fanatizmom, ľudským popolom, znásilňovaním a nakoniec neuveriteľnou záchranou na úkor tisícov a miliónov štatistov, čo také šťastie nemali.
Z tábora smrti sa postupne vyvinula sústava filmových trópov (zvykov), ktoré každým ďalším použitím strácajú na sile (výpovednej hodnote): či už ide o obrazové prvky (hustý čierny dym z komínov, väzenské vs. dozorcovské rovnošaty, ostnatý drôt) alebo naratívne šablóny (hladovanie, randomné odstreľovanie väzňov, podplácanie, mladý nacista, šomrúci niečo o svojej imunite voči Židovke, hoci ju chce a musí mať). Z týchto elementov sa buduje jeden mamutí filmový láger, ktorého pravidlá sú divákom už dôverne známe, akoby sme sa ich všetci učili niekde v škole, medzi dopravnou a sexuálnou výchovou. Blednutie obrazov a ľahostajnosť voči očakávaným príbehovým zvratom môže zvrátiť alebo zastaviť pri Cieslarovej pohodlnej réžii už iba kúzlo, chémia, pôsobivosť jadra, z ktorého sa živí celý film: teda lásky medzi Vilim a Colette.
Čo čert chcel, tam toho veľa neni. Nadobudol som presvedčenie, že V+C sú spolu, lebo to tak bolo najjednoduchšie pre oboch, lebo v sebe majú navzájom oporu. V situácii, keď predtým slobodný človek zo dňa na deň degraduje na otroka alebo ešte horšie na nástroj, zákonite potrebuje oporu v niekom alebo niečom. Tým sa však „jedinečný“ príbeh mladých milencov mení na totálne všedný. Zvlášť, keď medzi Mádlom a Thioly neňucháte žiadne napätie a scenár im vkladá do úst patetické divadelné „repliky“, aby aj ten najväčší trubiroh v kine pochopil, že sa nehrajú na doktora, ale ide im o niečo viac. Zvlášť, keď všetky vedľajšie postavy pôsobia ako vata, na ktorej si môžu naši dvaja „výnimoční“ milenci pohodlne ustlať. Človek by aj vyronil slzu pre Ellieho Ondřeja Vetchého a jeho syna, keby od ich vstupu do deja nebolo jasné, že sú tam len na to, aby z vás režisér tú slzu vyždímal. Iste, som aj cynik a blá. (Možno môj cynizmus rastie s každým ďalším pretrpeným filmom o holokauste.)
Arnošt Lustig, autor literárnej predlohy, sa dokončeného filmu nedožil. Aj keď nadviazal spoluprácu s Milanom Cieslarom, lebo ho považoval za „najlepšieho súčasného filmového režiséra“, nemal by veľmi čo ľutovať. Snové scény, ktoré by asi mali odľahčiť či vyvážiť hrobové smerovanie deja, na mňa pôsobili rozpačito až gýčovo. Udalosti o tridsať rokov neskôr (Viliho stretnutie s Yvette v New Yorku) rámcujú film (aj pre nezmyselný casting) tak nedôveryhodne, že zmazávajú aj to málo pozitívnych dojmov, ktoré zanecháva hlavná časť story.
Colette je priemerný žánrový film. O žánri „filmov o holokauste“ môžem písať v dôsledku toho, že už vzniklo priveľa priemerných filmov, ktoré tvorcovia umiestnili do „kulís“ holokaustu. Či chceme, či nie, takéto výtvory pomaly banalizujú aj vnímanie holokaustu ako takého. Ak sa následne divíme, že mladú generáciu tento príbeh nezaujíma, rozširujeme buď pokrytectvo alebo hlúposť. Alebo oboje.
