Žáner: dokumentárny
Minutáž: 85 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 18
Réžia: Miro Remo
Scenár: Juraj Šlauka
Kamera: Jaro Vaľko, Ivo Miko, Mário Ondriš
Strih: Marek Kráľovský
Hudba: David Kollar
Zvuk: Lukáš Kasprzyk
Produkcia: Barbara Harumová Hessová
2014 bude pre Mira Rema už navždy pamätný rok. V júli počas jedného víkendu odpremiéroval hneď dva filmy, najskôr v piatok štvrtého Vrbovský veter a v nedeľu v Karlových Varoch Comeback. Druhý uvedený, Remov celovečerný dokumentárny debut, sa 16. októbra dostáva aj do komerčnej distribúcie.
Od feériového Arsy-versy, letných festivalov, slovenského amatérskeho či hororového kina Remo cítil potrebu ponoriť sa do hustejších vôd. Tematicky sa vrátil tam, kde ešte ako študent VŠMU začínal – pri bezdomovcovi Janovi a dysfunkčnej rodine zo Studeného spoja. Svoj absolventský film sa kedysi v roku 2008 rozhodol nakrútiť o väzňoch. To ešte nevedel, že keď ho dokončí, bude už zo školy dávno preč: pôvodný plán produkcie počítal s dvoma rokmi roboty.
Ako zarytý lokálpatriot sa režisér vybral do Ilavy. Jej väznica je známa aj ľuďom, čo v Ilave živote neboli, stačí, že šli vlakom okolo. Ústretové vedenie povolilo kamery vnútri „Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby“ aj osobný kontakt s trestancami, na žiadosť produkcie vytypovalo takých, ktorí to mali len za pár. Lebo Remo chcel zachytiť, ako sa vysporiadajú s návratom (comebackom) do spoločnosti plnoprávnych občanov potom, čo jej splatia niekoľkoročný dlh.
Zasa nie tak zhurta. Autori priznávajú, že až tak jasno, o čom chcú vlastne vo filme hovoriť, na začiatku nemali. Lákalo ich skôr atraktívne prostredie. Nečudujem sa. Kto by si nechcel aspoň pár dní posedieť v chládku? Prvotný impulz – vplyv prostredia na zmeny v sexuálnej orientácii – im však ilavská partia nezožrala. Ostávalo len zadusiť vlastné smelé predstavy, načúvať a sledovať. A nevyletieť z kľukatých cestičiek osudu či byrokratických rozhodnutí. Vedenie v Ilave sa pomenilo, filmári raz točiť mohli, inokedy nie, vybraných protagonistov slávna justícia posielala tiež po všetkých čertoch, napríklad na psychiatriu v Trenčíne.
Postupne, rokmi sa vykryštalizovala dvojica predstaviteľov (Miro a Zlatko). Postupne sa ako hlavné postavy ukazujú aj v samom filme. Na začiatku sú len jedni z klbka roztodivných charakterov. Zlatko sa uvedie nadmieru produktívnou predstavou o aktivitách po najbližšom prepustení: „Heroín je pán…“ Mladší Miro vzbudzuje v prajných divákoch väčšie nádeje uvedomením, že „väzenie ťa neprevychová, to musíš sám.“ Sľubne sa ukazujú aj iní, svalovec s vedrami vody namiesto činiek, polyglot zahĺbený do slovníkov, šťúply zabávač, spomínajúci na brutálne znásilnenie kedysi dávno pri zaúčaní do väzenského poriadku.
Toľko zvýšilo z počiatočnej senzáciechtivosti študentov-filmárov. Dlho nie je jasné, aké šidlo sa z dokumentárneho vreca vykľuje. Príbeh o páde a vykúpení? Kritika justície a väzenského systému? Aj-aj, ale hlavne výpoveď o ľudskom údele, kde zúfalo tragické a absurdne smiešne splývajú do neredukovateľnej zmesi, ležiacej v žalúdku a odmietajúcej nechať sa len tak stráviť. Až potom (aspoň mne) začína dávať zmysel expresívny úvod, kde zarastený Zlatko sedí v akejsi polorozpadnutej chajde, hovorí, že toto sa už viac nedá zniesť, a ide si vykričať pľúca rovno do kamery.
Removi kameramani (Jaro Vaľko, Ivo Miko a Mário Ondriš na 16 mm) pomaly objavujú nádhery izolácie: na nádvorí väznice sa kamera točí do kruhu, množia sa akváriá s vodnými slimákmi v zápase o ďalšiu piaď. Hermetickej, odľudštenej atmosfére nahráva i banálny jav, keď sú tváre niektorých basistov vyštvorčekované, lebo neposkytli súhlas na zaradenie do filmu. Keď Mira konečne prepustia, „veľký svet“ ostro protirečí dovtedajšej uzavretosti: maličký stláča zvonček pred vchodom paneláku, líha si pod hviezdami, kŕmi labute na kraji vodnej plochy siahajúcej kamsi mimo záber, vezie sa eskalátorom v presklenom nákupnom centre. Stiesnenosť sa zakrátko vracia; štvoruholníkový rámec monitora počítača vypĺňajú ako šetrič po dielikoch Mirove „selfies“ v drsných pózach kriminálnika.
Vrátiť sa dá nielen na slobodu, ale aj do basy. A väčšina obyvateľov ilavského ústavu sa doňho alebo iného takého veru aj vráti (vo filme tuším zaznie číslo 90 percent). Keď dvadsaťročného šuhaja capnete na desať rokov, stráca ten najdôležitejší čas na dovzdelanie, dosocializáciu, nájdenie živobytia. Potom je už len chudák s tučným záznamom v registri a schopnosťami, ktoré typického personalistu nezaujmú. Že vie lepše vyberať vrecká? „Otvárať“ autá? Podvádzať pri kartách? Comeback je ironický názov: „Dovidenia“, hovorí Miro pri výstupnej lekárskej prehliadke. „Zbohom!“ odvetí doktor so zdvihnutým obočím. Prepustenec len pokrčí plecami.
S Mirom sa sprvoti vlečie ešte iba predtucha od spoluväzňa, že on sa určite vráti. Okuliarnatý Zlatko, fanúšík heroínu, je už jasný, od úvodu označený ako recidivista, ktorý väčšinu dospelého života strávil „inštitucionalizovaný“. Nemá nijaké plané plány, predsavzatia o novom začiatku. Ak bude na drogy, budú drogy. Ak nie, postačí čučo s kamarátom. Mamička sa s tým síce nemôže zmieriť, ale syna ľúbi a on iný nebude, i keď je mu jej ľúto. Ožratý za bieleho dňa vyspevuje „aj tak sme stále frajeri“, v krv tuhnúcom momente prelieza bránu a padá na hubu. Remo netradične ponechal v dokončenom filme dohru. Vidíme členov štábu, ako preliezajú plot za ním, aby skontrolovali, či sa Zlatko nezranil. Majstrovský kúsok a ukážka emocionálnej komplexnosti Comebacku, lebo zo scény zhovievavej pijanskej humoresky naraz idú zimomriavky.
S blížiacim sa prepustením do deja vstupuje ďalšia dôležitá osoba, (vtedy ešte) rozhlasová reportérka Mirka Ábelová. Kamera si vychutnáva opozíciu nevysokej modrookej blondíny a šľachovitých, zjazvených a potetovaných trestancov, či už v parku psychiatrickej liečebne, alebo pred budovou rozhlasu v Bratislave, kde Miro hanblivo žmolí v rukách igelitku. Samozrejme, že jej strúhajú nešikovné poklony a samozrejme, že pôsobí ako stvorenie z iného, poníkovskejšieho sveta, najmä keď si vybavíte Zlatkove groteskne nechutné sexuálne historky, plné biologického a verbálneho odpadu.
Slovenské právo v čase vzniku filmu potvrdilo ústavnosť lipšicovskej inovácie „trikrát a dosť“ a zároveň ju „zmiernilo“, keďže tretí trest pre recidivistu už nie je nevyhnutne iba doživotie, ale aj 20 či 25 rokov. Zástancovia zásady tvrdia, že významne prispela k zníženiu počtu násilných trestných činov. Odporcovia, že ide o tresty nehumánne voči odsúdenému aj voči spoločnosti, lebo sú bezvýchodiskové. Aj recidivistu však justícia môže milo prekvapiť, keď už nie zľutovaním, tak procesnými chybami. Ponúknuť mu aspoň nejakú nádej. Nie na znovunarodenie, ako verí Zlatkova mama, rozplakaná od šťastia. Zázraky sa nedejú, stačí aj ďalší deň frajeriny: ísť, kam chce, robiť, čo sa mu zapáči. Voliť si slobodne, kým zasa neporuší právo. Lebo už len na to má talent a prax.
