Control

Originálny názov: Control

Žáner: psychologická životopisná dráma
Minutáž: 122 minút
Krajina pôvodu: UK / USA / Austrália / Japonsko
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Anton Corbijn
Scenár: Matt Greenhalgh (podľa autobiografie Deborah Curtis Touching from the Distance)
Kamera: Martin Ruhe
Hudba: Joy Division, New Order
Hrajú: Samantha Morton, Sam Riley, Alexandra Maria Lara, Craig Parkinson

Už základná dejová línia filmu Control môže upútať nie jedného diváka: mladý chlapec sa stáva autorom a spevákom hudobnej skupiny, dostáva sa na (relatívny) vrchol, no pod ťarchou nevydareného manželstva či epilepsie upadá do depresií a v dvadsiatich troch rokoch končí svoj život v slučke lana. Reč je o Ianovi Curtisovi a Joy Division.

No Control nie je určený iba fanúšikom tejto post-punkovej legendy z konca sedemdesiatych rokov. Samozrejme, svojím spôsobom ide o poctu Curtisovi, no film môže bez väčších problémov sledovať taktiež človek, ktorý o Joy Division v živote nepočul. Sme, pochopiteľne, oboznámení s vtedajšou situáciou na hudobnej scéne (skupina je považovaná za „výplň“ medzi érou punku a elektronickými osemdesiatymi rokmi), so základnými faktami okolo vzniku značky Factory (čomu sa zas venuje Nonstop párty) či fungovania samotnej skupiny, no ťažisko filmu, a to najmä v druhej polovici, je na Curtisovi. No nie na Curtisovi ako členovi Joy Division, ale na Curtisovi ako psychicky nevyrovnanom človekovi.

Control sa teda neviaže tak silno na Curtisovu osobu, ako by sa od životopisných filmov zrejme očakávalo. Film má v sebe istú univerzálnosť, ktorá nám hovorí, že podobné stavy môže prežívať hoci kto. Samozrejme, nemožno tvrdiť, že Control nie je o Curtisovi, no má v sebe istý presah a teda nie je iba o ňom. Áno, predstavuje ho, hľadá, čo mohlo viesť k jeho samovražde v tak mladom veku (veď pri povrchnom pohľade na jeho život mu nič nechýbalo), no stále ho berie ako bežného človeka, bezpochyby emocionálne založeného, ktorý sa nevie vysporiadať so svojím životom. To, že má vlastnú kapelu, je v tomto prípade úplne nepodstatné.

Vzhľadom na tento koncept, je teda prirodzené, že film sa taktiež vyhýba patetizovaniu. Neglorifikuje Curtisa, nerobí z neho nepochopeného génia, ani martýra. Snaží sa jednoducho vyjadriť to, čo on vyjadroval vo svojich textoch. A keďže tie, tak ako aj hudba celej skupiny, boli značne pochmúrne, taký je aj film. Prispieva k tomu prostredie Curtisovho rodiska Macclesfieldu, typického anglického mestečka pracujúcej vrstvy, strohé interiéry izieb či tmavé koncertné podniky, to všetko snímané čiernobielou kamerou, ešte viac zvýrazňujúcou všadeprítomnú melanchóliu. Režisér Anton Corbijn tak prejavil svoje dlhoročné skúsenosti: začínal ako fotograf, pričom úspech mu priniesli práve spolupráce so skupinami New Wave, medzi nimi aj Joy Division, a potom sa z neho stal taktiež rešpektovaný režisér hudobných videoklipov, predovšetkým pre Depeche Mode.

V tomto svojom debute, ktorým si vlastne splnil dlhoročný sen, tak Corbijn ponúka skôr intímny pohľad na Curtisa – preto je Control viac psychologickou drámou ako životopisným filmom. No aj napriek tomu nie je všetko iba čierne a film má v sebe taktiež množstvo energie – presne tak ako hudba Joy Division.