Daj mi tvoje meno
Slnko, broskyne, erotika

Letnú lásku, dúfam, zažije ešte veľa ľudí. Mnohí z tých, ktorým sa to podarí, ostávajú do smrti v presvedčení, že to bol najkrajší čas ich života. Luca Guadagnino ukazuje, že majú v mnohom pravdu.

Predstavte si, že máte 17 alebo 24 a ste v lete na talianskom vidieku. Teplo, telesná aktivita a miestne víno ešte zvyšujú vašu chuť na sex, promenádujete sa v plavkách alebo len tak naľahko, nie je nič ľahšie ako vyzliecť sa donaha a milovať niekoho rovnako mladého a krásneho.

Na konci leta po týždňoch, maximálne mesiacoch sa rozídete v najhorúcejšom zamilovaní do svojich všedných kútov sveta. Aj navždy. Bez toho, aby ste vôbec spoznali všetky vrtochy a zlozvyky svojho proťajšku, nie ešte ich aj znášali a cítili, ako sa deň po dni odcudzujete spiac v jednej posteli. (Nemusí to tak byť. Môžete spať aj oddelene.)

Americký spisovateľ André Aciman napísal knihu o skúsenosti krátkej a silnej letnej romance v roku 2007. Jej hrdinami sú 17-ročný Elio a o niekoľko rokov starší Oliver. Aciman nie je gay, režisér Guadagnino je.

Hoci producenti kúpili práva na sfilmovanie knihy ešte pred jej vydaním, uviazli vo vývojovom pekle, scenár bol dokončený až začiatkom roku 2016. Pôvodnú verziu takmer deväťdesiatročného amerického režiséra a producenta Jamesa Ivoryho, ovešaného cenami za literárne adaptácie ako Izba s vyhliadkou (1985) a Howards End (1992), Guadagnino spolu s ďalšími podstatne zjednodušili a zlacnili.

Po zmenách vyniká to, čo je v príbehu najdôležitejšie, prostota vzťahu medzi dvomi mladými mužmi. Vysokoškolský študent Oliver prichádza do vily Eliovho otca, profesora archeológie, aby mu pomáhal pri práci a zároveň dokončoval vlastnú dizertáciu. Elio je utiahnutý, zahĺbený do kníh a hudby, hrá na klavíri, a keď nečíta, tak prepisuje noty. S nevôľou prepúšťa svoju izbu hosťovi, navyše s ním musí zdieľať kúpeľňu. Oliver je naopak veľmi spoločenský, rýchlo a ľahko nadväzuje známosti po celom okolí.

Ich interakcia prebieha chvíľu napäto a nervózne, potom sa aj pohádajú a každý si hľadí svoje, nadväzujú vzťahy s dievčatami z miestnej prázdninovej komunity. Príťažlivá Francúzka Marcia povzbudzuje Elia a ich náklonnosť – poznajú sa už niekoľko rokov – prerastá do sexuálneho vzťahu, no Elio je stále viac posadnutý Oliverom, čo ukazuje hlavne fetišistická scéna masturbácie pri Oliverovom župane.

Ukáže sa, že Oliver zdieľa Eliove pocity. I tak sa zbližujú váhavo, jeden krok dopredu, dva naspäť, dobre si uvedomujúc delikátnosť okolností. Čo rešpektuje a vyzdvihuje aj režisér, keď v kľúčovej milostnej scéne odvracia kameru od ich nahých tiel a vystavuje nočnú záhradu. Celá príroda vibruje ich láskou. Nejak tak odôvodňuje Guadagnino zvolený postup.

Vyčítajú mu, že sex Elia s Marciou zobrazuje explicitnejšie než sex Elia s Oliverom. Keďže nikto z nich sa pred kamerou neobnažuje úplne, nepovažujem túto otázku za podstatnú. Tobôž pri nádhernej broskyňovej scéne, kde sa mieša explicitnosť, fetišizmus a symbolizmus v niekoľkých sekundách zaobchádzania s ovocným plodom.

Ak jedno slovo vystihuje obsah filmu, môže to byť zmyslovosť (zmyselnosť?). Je v spôsobe, akým kamera sníma postavy aj prostredie (opakované zábery zdôrazňujúce Eliove hodinky, keď netrpezlivo čaká na noc), je v ich výpovediach, najvýrečnejšie v profesorovej prednáške o kvalitách helenistických sôch (ktoré zároveň vidíme), je v použitej hudbe zo začiatku 80. rokov (disco a synth-pop) aj v pôvodných piesňach Sufjana Stevensa, vo vŕzganí storočných drevených podláh, v režisérových pokusoch o filmové vyjadrenie afektu a žiadostivosti (zvláštny „filmový kaz“, keď sa Elio nemôže s Oliverom stretnúť, lebo sa mu ten druhý vyhýba).

Keď nastane čas rozlúčky, bolesť je takmer neznesiteľná. Rodičia rozumejú synovi a profesorovi Perlmanovi (Michael Stuhlbarg) kniha i scenár vložili do úst slová so silou utišovať trápenie, ak aj nie zaceliť zlomené srdce. Eliovo. Kohokoľvek. Variácie na tému preberanú mnoho, mnoho ráz. Len veľmi vzácny film vie obnoviť jej dôležitosť tak „ľahko“, v niekoľkých replikách.

---