Žáner: dráma
Minutáž: 134 minút
Krajina: SR
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Mátyás Prikler
Scenár: Marek Leščák, Mátyás Prikler
Kamera: Peter Balcar, Milan Balog
Hudba: Alan Silvestri
Hrajú: Attila Mokos, Miroslav Krobot, Béla Várady, Vladimír Obšil, Zuzana Mauréry, Jana Oľhová, István Olasz, Daniela Pribullová a ďalší
Základným, viackrát omletým faktom je, že Mátyás Prikler najskôr absolvoval VŠMU krátkym filmom Ďakujem, dobre (2009). Získal si ním zopár ocenení, dobré meno, a potom ho rozšíril pridaním ďalších dvoch poviedok a epilógu na rovnomenný celovečerný debut. Veľkoplošná ambícia bola postrehnuteľná už v pôvodnom „krátkom“ filme – trval 40 minút. Výsledný tvar má trikrát toľko času. Obohatenie zmyslu sa už tak jednoducho vypočítať nedá.
Nejde o poviedkovosť v podobe uzavretého celku, za ktorým nasleduje iný uzavretý celok. Jednotlivé vrstvy bežia skôr paralelne, pri zachovaní základnej chronológie. K pôvodnému príbehu starého Bélu režisér pridáva rozvinutý pohľad na rodinu jeho syna Attilu a celkom novú rovinu podnikateľa Miroslava, ktorý je síce sociálne za vodou, ale vzťahovo/rodinne sa mu darí podobne ako Bélovi a Attilovi. Každá z poviedok graduje pri spoločensko-formálnej príležitosti, kde Prikler môže škodoradostne odhaľovať rozpory medzi dekórom a skutočnými emóciami svojich postáv. V časovej následnosti prebiehajú kar za Bélovou ženou, Vianoce v Attilovej domácnosti a svadba Miroslavovej dcéry.
Poďme po poriadku. Béla (Béla Várady) a jeho žena sú chorľaví dôchodcovia, čo obrátia každé euro v ruke aspoň päťkrát predtým, než ho minú na nejakú maličkosť. Aby si spoločné dožívanie urobili krajším, štekajú po sebe tiež za každú maličkosť. Hlavne popudlivý Béla. Keď mu žena zomrie, prichádza o jedinú istotu, ktorú v živote mal. A o jediného blízkeho človeka. Syn s dcérou ho rýchlo šupnú do ústavu, pretože sa oňho nemôžu a nechcú postarať. Jeho byt zakrátko obsadí syn Attila (Attila Mokos). Ten totiž po svojom otcovi zdedil popudlivosť aj prístup k svojim najbližším, žene a dvom deťom (tiež syn a dcéra).
A žene (Zuzana Mauréry) akurát okolo Vianoc definitívne dôjde trpezlivosť. Podáva žiadosť o rozvod a zbalí Attilovi veci. Ako jeho otec, aj Attila si neskoro uvedomuje, čo stráca. Miroslav, Attilov zamestnávateľ, uteká od svojej ženy (Jana Oľhová) sám. Presnejšie, radšej sa vyťažuje prácou, a ak som dobre pochopil, mimomanželskými záväzkami, než aby jej pomáhal s alkoholizmom. A ešte menej s ňou rieši prvotnú príčinu traumy a odcudzenia, čo by mala byť smrť ich syna pri autonehode. Zostala im dcéra, ktorú vydávajú v najdlhšej scéne filmu, presýtenej slávnostným aj dojatým opileckým bľabotaním, žiarlivosťou a odmietaním a overenými hitmi z osemdesiatych rokov.
Prikler s Leščákom majú dobré oko na banalitu, trápnosť, pokrivenosť a protichodnosť každodenných životov. Zožierame sa v práci, aby sme udržali rodinu pohromade, a keď sme s rodinou, všetku frustráciu zo seba vylievame, aby sme sa navzájom len odcudzili a rozišli bez jedinej peknej spomienky. Neoslavujeme spolu, nežijeme, nerozprávame sa spolu, len cez televízor sledujeme oslavy, životy a rozhovory iných. A žiadny z našich problémov sme si nespôsobili sami vlastnou hlúposťou, nesprávnym postojom, negatívnym naladením. Nie, to tí druhí nám ubližujú, tí druhí spávajú s našimi ženami a naše ženy nás vyhadzujú z našich bytov a huckajú proti nám naše deti.
Priklerov Attila vystupuje ako zástupca celej slovenskej spoločenskej vrstvy, ľudí, ktorým pred očami defilujú nekonečné možnosti kapitalizmu bez toho, aby k nim mali skutočný prístup. A títo ľudia, ak aj žijú s tušením rozporov medzi propagandou a realitou, aj tak sa budú snažiť pôsobiť ako úspešné stelesnenie propagandy, pretože inak by zrejme nezostali ničím. Boli by na smiech iným vlastníkom bytov, áut, elektroniky, manželky, detí, dovoleniek a vôbec, sporiadaných životov.
Podľa tohto a iných slovenských filmov, ktoré deklarujú a s rôznou mierou úspechu aj potvrdzujú záujem o realitu našej spoločnosti, sa zdá, že sme dospeli do zhruba takého stavu, aký zobrazovali filmári západných nových vĺn v 50.-60. rokoch 20. storočia. Do stavu relatívnej materiálnej prosperity a duševného prázdna, bez akejkoľvek pozitívnej viery či programu. Naším špecifikom je ozaj len relatívna prosperita, keďže kríza a virtuozita pánov činiteľov zaživa ohlodávajú tatranskému tigrovi kosti a nikde nepočuť hlasy nádeje či útechy. Keď budeme opäť (takmer) všetci chudobní ako po väčšinu dejín tohto fliačka zeme, zase budeme masovo utekať a tí niekoľkí zadubenci, čo tu zostanú, sa od samej lásky navzájom pobijú sekerami.
Alebo je Priklerova a Leščákova verzia reality tiež len istým uhlom pohľadu. Keď ste naučení dívať sa nejakým spôsobom, vidíte isté veci. Zo svojského autorského popudu sa Prikler snaží vypovedať pravdu, čo najviac pravdy. Preto točí z ruky v autentických vnútrajškoch a vonkajškoch, preto nedosvecuje a vari ani nešminkuje, preto používa len diegetickú hudbu, preto stotožňuje mená hercov a postáv, preto necháva Maďarov hovoriť po maďarsky a Čecha Krobota po slovensky (ups!).
Surová poetika? Kde-tu, možno. Skorej však digitálna bezvýraznosť. Moment, keď Mokos berie do ruky kameru, aby zvečnil rodinné Vianoce, je filmársky najživšou epizódkou, lebo keď už nejdete robiť pekné kino, tak prečo nezaujať zlým kinom? S detskými hercami sa nikomu veľmi babrať nechcelo. Majú jednu veľkú scénu, zmenšuje ju práve nedostatok piplačky. Potom už našťastie len asistujú.
V najlepších momentoch film presakuje do trpkej, čiernej až absurdnej komédie, ale to by chcelo pointovanie, ktorému sa Mátyás Prikler cielene vyhýba. Platí, že banalitu, trápnosť, pokrivenosť a rozporuplnosť vidí jasne. Už sa mu však nechce odstupovať z bezprostrednej blízkosti materiálu, dovádzať ho do logicky hyperbolizovanej pointy alebo na druhej strane vyvažovať ho inými možnosťami. Hypotetický podtitul Priklerovho filmu by mohol znieť: Niekoľko demonštrácií ľudskej sprostosti. Takže naši mladí „hraní“ filmári robia dokumenty a naši ambiciózni dokumentaristi točia hrané filmy (viď Lehotský).
