Dánske dievča

Nezmýšľal som práve nadšene o Kráľovej reči, ale chápem rozhodnutie angažovať ako režiséra Toma Hoopera. Veď okrem tejto oscarovky má bohaté skúsenosti s historickými filmami a seriálmi (napríklad Elizabeth I a John Adams pre HBO). A od príbehu transsexuála, jedného z prvých ľudí na svete, ktorý podstúpil operáciu na zmenu pohlavia, sa dali očakávať tiež oscarové prísľuby.

Naplnila ich nakoniec iba Alicia Vikander vo vedľajšej úlohe Gerdy, manželky transsexuálneho dánskeho maliara Einara Wegenera, neskôr známeho ako Lili Elbe. Alicia si to úplne zaslúžila, jej podanie je pozoruhodné a mohlo byť ešte viac, ak by filmová Gerda ostala pri pravdepodobnej lesbickej orientácii skutočnej Gerdy. Manželstvo transsexuála a lesbičky by už autori asi nedokázali vierohodne zobrazovať ako najšťastnejšie spolužitie vôbec. (Počkať, keď tak nad tým rozmýšľam, mohlo by to fungovať.) Eddieho Redmaynea za stvárnenie hlavnej postavy tiež všetci chvália, ale na druhého Oscara (prvý bol za Teóriu všetkého) si 34-ročný Angličan môže ešte počkať. (Ak ho mal tento rok dostať, tak nie za Dievča, ale za vesmírnu operu Jupiter na vzostupe. (Srandujem.))

Nech je to rýchlo za nami: Dánske dievča je logický a dokonca potrebný film pre naše časy a spoločnosť. Lebo je potrebné pripomínať, že LGBTI „agenda“ nie je produkt nejakých mutantov vzniknutých zo spolupráce génových inžinierov a thajského ministerstva sexturizmu. Sexuálna identifikácia, identita a orientácia majú svoje historické a kultúrne pozadie, stáročné bitky za uznanie, toleranciu a iné práva, ktoré si väčšina nárokuje pre seba úplne samozrejme. Hail, Caesar! Pardon, Lili! Ja som napríklad netušil, že operácie na zmenu pohlavia sa začali vykonávať už pred 2. svetovou vojnou. (V problémoch sexuálnych menšín sa ako v mnohých ďalších neangažujem.)

Keď už som napísal A, ostáva len B a zvyšok abecedy. Napriek logickosti a potrebnosti Dánske dievča zachádza tak do polovice, nanajvýš troch pätín cesty, ktorú sme s ním mohli „uraziť“, čo je pri akomkoľvek filme o akejkoľvek menšine dôvod na zamrzenie. Že ako to myslím? Nie, nejde mi o to, že transgenderového muža hrá cisgenderový herec (ktorý so svojou mužnosťou nemá žiadne prieky). Napokon, podľa už sklasičtelého výroku herečky Zoe Saldana (Star Trek, Avatar) „umelec je bezpohlavný a bezfarebný“. Všakáno.

Plus čo ja môžem komu vyčítať, projekt strávil dekádu vo vývojovom pekle a v takom prípade je očakávateľné a pochopiteľné, že výsledok nebude odvážnou víziou, ale skôr kompromisom, pridržiavajúcim sa funkčných konvencií. Svoje pocity zhrniem do (ako by sa ukázalo pri poctivejšej debate sprostého a nepatričného) prirovnania: Dánske dievča je ako mix medzi Kráľovou rečou a Príbehom lásky. Áno, tým s veľkým P z roku 1970. Namiesto zajakávania si dosaďte pohlavnú identitu a namiesto rakoviny chirurgickú zmenu pohlavia.

Pre Toma Hoopera je z celého príbehu najdôležitejší vzťah Einara/Lili a Gerdy. Film sa ani nie že dá, vy ho priam musíte chápať ako romancu ich dvoch, lebo k tomu vedú všetky použité prostriedky a ten zásadný fakt transsexuality prináša iba isté dočasné prekážky vysoko funkčnému a šťastnému súžitiu. Tento druh kompromisu pripomína aktuálnu situáciu v slovenskej politike po voľbách. Ako podklad pre scenár poslúžil rovnomenný fikcionalizovaný román o živote Einara a Gerdy Davida Ebershoffa z roku 2000. To znamená, že prekrúca mnoho skutočností z ich života a objavujú sa v ňom postavy a situácie, ktoré neexistovali a nestali sa. Napriek tomu bol film promovaný ako „true story“ alebo dokonca „true love story“. Obsahuje titulky ako „Copenhagen, 1926“ a v záverečných titulkoch sa dočítate, čo skutočné historické postavy robili ďalej so svojím životom, napríklad že Gerda (tiež maliarka) do smrti maľovala Liline portréty.

Už vám nepovedia, že to nerobila dlho, lebo zomrela v roku 1940 ako alkoholička, 10 rokov po anulovaní manželstva s Einarom/Lili. Zhrnuté a podčiarknuté, život tejto dvojice bol oveľa pestrejší a zaujímavejší, ako vám ho predstaví tento „skutočný príbeh“. Nenamietam voči zjednodušeniam a umeleckej licencii, nie som až taký blázon. Namietam voči konkrétnym rozhodnutiam, ktoré viedli k vyhladeniu, nablýskaniu a scukrovateniu vskutku jedinečného životného príbehu, charaktery sú „idealizované“ aj za cenu, že robia vyslovene hlúpe veci. V závere si napríklad Lili spôsobuje utrpenie vlastnou neuvážlivosťou a netrpezlivosťou. Zdalo sa tvorcom, že taká Lili bude divákom sympatickejšia?

Mne nie je. Domnievam sa, že chápem, o čo ide, herci robia všetko, aby som sa do postáv mohol vcítiť, ale tie vyznania lásky napriek objektívnym či vnútorným ťažkostiam ma niekedy v polovici začali nudiť a nuda, aj keď sa nezdá, vie byť vyčerpávajúca. Keby Hooper natočil Janu z Arku, dostali by sme romancu medzi ňou a Ježišom Kristom? Keď tak nad tým rozmýšľam, to by bolo aspoň podvratné. Dajte mu ten džob.

---