Americký režisér Woody Allen sa v posledných rokoch vybral na pomyselnú filmovú cestu Európou, a to filmami ako Polnoc v Paríži (2011), Do Ríma s láskou (2012), alebo Kúzlo mesačného svitu (2014). Známy Newyorčan sa však v svojom najnovšom filme opäť vracia do rodného mesta a spolu s ním prináša aj mnoho úspešných hereckých mien a nečakaných zápletiek.
A Rainy Day in New York
romantická komédia
2019 / 92 min. / MP 12
USA
Réžia
Woody Allen
Scenár
Woody Allen
Nedá sa odosobniť od domnienky, že hlavná postava je akýmsi altergom samotného režiséra a že cez jeho optiku sa stretávame aj s názorom a vyobrazením mesta tak, ako ho vníma Allen. New York vo filme pôsobí familiárne a prívetivo. Mesto je definované Allenovou láskou k nemu skôr než reálnym vyobrazením neidealizovanej podstaty mesta.
Snímka sa začína v Arizone. Vidíme univerzitné mestečko, kde študuje aj zaľúbený pár. Architektúra tehlového komplexu budov prezrádza, k akej sociálnej vrstve sa obidvaja radia, a teda že sú obaja dostatočne finančne zabezpečení. Mladej žurnalistke (Elle Fanning) sa naskytne príležitosť ísť pracovne do New Yorku a keďže jej intelektuálny priateľ pochádza práve z tohto mesta, rozhodnú sa príležitosť využiť a užiť si spolu čas na Manhattane. No práve pracovné povinnosti zavedú dievča úplne inými smermi.
Po tom, ako sa ústredné postavy ubytujú v hoteli, z okna vidíme rozprestierajúci sa Central Park. Vytvára dojem istej slobody a otvorenosti. Zdá sa byť akousi paralelou na to, ako dievča vníma mesto, v ktorom sa mu otvoria nové možnosti života. Cíti slobodu, a to až do takej miery, že je schopná zaprieť aj svojho priateľa, keď sa pred ňou objaví známy herec (Diego Luna).
Po dobu celého filmu sa stretávame s dvoma paralelne vystavanými príbehmi. Tieto dve dejové línie sú rámcované dvoma hlavnými postavami, zamilovaným párom. Každý z tejto dvojice prežíva svoje chvíle v New Yorku oddelene a úplne inak, ako si predstavoval. Na tieto dve cesty osudu sa nabaľujú stále nové a nové postavy s novými životnými príbehmi.
Práve výstavba postáv je to, čo sa mi v snímke zdalo na rozdiel od iných prvkov zvládnuté dobre. Trendom vo filme sa v poslednej dobe stalo stále viac realistické herectvo tzv. method acting, kedy postavy strácajú akýsi štylizovaný atribút. V tejto snímke takmer divadelný postup pripísania výraznej spoznávanej črty danej postave v mnohých prípadoch vytvoril vtipné situácie a k celkovej idealizovanej forme sa hodil.
Napriek tomu, že sa snímka odohráva v New Yorku, paradoxne sa mu Woody Allen až tak nevenuje a väčšinu svojich lokácií zasadzuje do interiérov. Mesto tu nie je ukázané v „plnej kráse“, skôr je využité ako pozadie doplňujúce atmosféru celej snímky. Mesto sa, paradoxne, nejavilo ako metropola s miliónmi obyvateľov. Podporil to hlavne fakt, že Woody Allen pre svoje exteriérové lokácie nezvolil najľudnatejšie ulice. Mesto sa javí byť pokojné a familiárne. V tom sa odzrkadľuje Allenov subjektívny postoj k jeho rodnému mestu. Pocit intímnosti v metropole bol docielený aj tým, že s vedľajšími postavami nebol žiadny problém opakovane sa náhodne stretnúť. Či už so svojou tetou v múzeu, sestrou bývalej priateľky alebo spolužiakom zo strednej.
Občas nešikovné a málo filmové širokouhlé zábery pri mnohých dialógoch zas vytvárali pocit akejsi otvorenosti, prostoduchej sentimentálnosti. Tá sa premietala aj do nasledovných dialógov, no v rámci celkového štýlu snímky nebola až tak rušivá.
Ostatné prvky filmu nepôsobili až tak pozitívne, či už išlo o kameru (prekvapivo pod taktovkou Vittoria Storara), svietenie alebo skĺznutie do klišé a sentimentu. Treba povedať, že skôr ako o oceňované dielo, išlo skôr o milú romantickú komédiu vhodnú na daždivé popoludnie. Nepochybne Woody Allen zostáva za svoje doterajšie filmy jedným z najrezonujúcejších a najtalentovanejších režisérov v histórií. Hoci dokázal využil svoje rodné mesto v prospech idylky romantického príbehu s radom nečakaných náhod, tento film neradí k jeho najlepším.