Dcéra
Takmer oscarová animácia

Pätnásťminútový film študentky Filmovej a televíznej fakulty AMU v Prahe sa stal jedným z vyvolených na tohtoročných Oscaroch. Ruská autorka Daria Kashcheeva si zaň vyslúžila nomináciu v kategórii Najlepší krátky animovaný film. Svoj potenciál neskôr obhájila na odovzdávaní Českého lva, kde získala Cenu poroty pre krátkometrážny film  za animáciu.

Dcéra je precíznou stop-motion snímkou, natočenou pomocou drevených bábok. Dielo ukazuje dva rozdielne pohľady na zničený vzťah otca a dcéry. Civilná myšlienka je vyrozprávaná cez návraty do minulosti, ktoré sú rámcované sužujúcim pobytom v nemocnici. Teraz, keď jeden z nich leží na smrteľnej posteli, nastáva medzi nimi hluché ticho nevypovedaných otázok a starostí. Situáciu naruší zranený vrabec, znak ich dávno zabudnutého vzťahu.

Metafora slobody vyjadrená cez symbol vtáka symbolizuje chýbajúcu nežnosť zo strany rodiča. V príbehu sa okrídlený živočích objavuje ako nositeľ potreby citového naplnenia, no pôsobí bezmocne, je neschopný lietať, čo reflektuje pocity hlavnej predstaviteľky. Frustráciu sa autorke podarilo pretaviť do veľmi príjemnej, no mierne lyrickej spovede o detstve a dospievaní. V duchu rozkošných detských úvah sa odohrá veľká časť krátkeho filmu a naplno sa v nich prejavujú rozdiely vnímania malého dieťaťa a racionálneho otca.

Odlišnosť pováh považujem za plus, na ktorom je snímka postavená. Vo vzťahu otca a dcéry hľadáme naše vlastné stanovisko voči tomuto problému, vďaka čomu sa s príbehom môžeme lepšie stotožniť. Animácia útočí na našu emocionálnu stránku už samotným spracovaním, dojmom akéhosi sna či fantázie. Pohyblivá kamera, ktorá sa spája s hraným filmom, divákov prekvapí chaosom, ktorý na plátne občas nastane. Detailné pohľady na tváre postáv nezvyčajne oživujú ich vlastnú charakterovú mimiku, na základe čoho dostávajú bábky výrazy reálnych ľudí.

Z pochmúrnej atmosféry si vydýchneme jedine pri úsmevnom pokuse otca vrátiť sa do minulosti. Jeho snaha sa však vyparí po dcérinej odťažitej reakcii. Tieto prosté detaily akcentujú reálnosť a vážnosť situácie, pri čom zažívame zvláštne sebaspytovanie: naozaj by sme sa k vlastnému otcovi správali tak kruto? Naše otázky sa v závere rýchlo rozplynú. Vďaka minimalistickému gestu, objatiu, cítime veľkú pokoru a zmierenie. Vzťah sa napravil a vták, už znovuzrodený, vzlietol rovnako ako ich obnovená vzájomná dôvera.

Otvorený koniec poskytuje dve možnosti uzavretia príbehu. Otec prežil, zmieril sa so svojou dcérou, ktorá potrebovala jeho záujem a cit. V horšom prípade, stroje na kontrolu činností srdca stíchli a dcéra odchádza z nemocnice, síce voľná, no bez šance o nápravu svojho chovania. Autorka pomocou tohto šikovného hmatu zapája divácku predstavivosť a na základe našich vlastných predpokladov očakáva vytvorenie vlastného konca. Je to ale dvojsečná zbraň, ktorá môže u mnohých vyvolať pochybnosti o skutočnom závere.

Darii Kashcheeve sa však podarilo tieto myšlienky na skromnej ploche vyjadriť bez akýchkoľvek slov. To je pozitívum, ktoré netreba opomínať. Zdôrazňovanie činov snímke prospieva, vďaka čomu si vychutnáme dôkladne vytvorené drevené bábky. Jednotlivé charaktery sú veľmi čisté a jasné, vybudované najmä ľudsky a emocionálne.

Autorka do filmu vložila smútok, prameniaci z jej vlastného prežitia tohto osobného príbehu. Katarziu z filmu, bohužiaľ, neguje citový pretlak, ktorý sa občas ťažko zvláda. Návaly emócií a smútku sú nám sprostredkované skrz detaily a odmietavé reakcie. V krátkej minutáži je mnoho sklamania, ktorého len pribúda. Celkom obyčajná dramatická situácia zaostáva za špecifickou formou, ktorú si Kashcheeva vybrala.

Dcéra je očarujúca najmä zručným použitím trefných metafor. Zaujme ponurou, no snovou atmosférou, ktorá ale môže rýchlo skĺznuť do nudy a predvídateľnosti hlavnej myšlienky. Svojich divákov zapája do príbehu a naznačuje ambivalentnosť postáv, ktorá je verná reálnemu životu. S divákmi komunikuje na vysokej úrovni obraznosti, je tak náročnejšia na pozornosť.

---