Démoni

Originálny názov: Démoni

Žáner: Melodráma
Minutáž: 105 minút
Krajina pôvodu: SR
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Róbert Šveda
Scenár: Róbert Šveda
Kamera: Peter Kelíšek, Martin Žiaran
Hudba: Jana Kmiťová
Hrajú: Eva Kerekes, Dagmar Duditšová, Beáta Dubielová, Attila Mokoš, Laco Hrušovský, Miroslav Kolbašský, Martin Meľo

Nestáva sa často aby bol v kinách uvedený nový slovenský film a tobôž nie taký, ktorý má vlastnú (a kvalitnú) web stránku (www.demoni.sk). Filmový debut Róberta Švedu o troch ženách a troch príbehoch o netradične tradičných vzťahoch v čase Vianoc je v tomto výnimkou. A nielen tým je tento film odlišný.

V prvom príbehu spoznávame sestričku Soňu (Eva Kerekes), v citových veciach nepopísaný biely papier – „tabula rasa“, ktorá prostredníctvom spisovateľa Bunina spoznáva na vlastnej koži realitu dnešných povrchných vzťahov. V druhom príbehu sa Dáša (Dagmar Duditšová) vydáva do odľahlého kúta Slovenska, aby pocítila trochu inú lásku v náruči miestneho frajera, ktorý si ani nepamätá jej meno, napriek tomu, že spolu strávili noc pred niekoľkými mesiacmi. Iróniou osudu si však najviac porozumie s nemeckým turistom, napriek tomu, že si vlastne nerozumejú ani slovo. Tretí príbeh o Kláre (Beáta Dubielová) nás uvádza do prostredia akéhosi ústavu, sanatória. Do jeho tichého zabudnutia vstúpi manželský pár hľadajúci mladého pacienta, ktorý kedysi obsesívne miloval (a zjavne stále miluje) Klárinho manžela.

Avizované spojenie príbehov témou Vianoc trochu pokrivkáva. Čo je však nesporné, že zo všetkých príbehov vanie pocit chladu, opustenosti, ošuntelosti a predovšetkým tvrdej a drsnej skutočnosti. Pocit ktorý si málokto spája s časom Vianoc, ale pre mnohých ľudí existuje práve v tomto období. Tento pocit podporuje aj ručná digitálna kamera, ktorá mnohým filmovým fanúšikom pripomenie Dogmu 95, ostatným skôr navodí pocit morskej choroby. To, čo je však veľkou devízou filmov Dogmy, teda scenár, dialógy a atmosféra, Démonom chýba. Alebo, aby som bol presnejší, tieto zložky filmu sa zlepšujú len postupom deja v snímke. Takže zatiaľ čo úvodná scéna na parníku a zábery štúdia nemenovanej „šľachtickej“ televízie nám pripomenú tie najväčšie neduhy slovenských „pozamatových“ filmov (umelosť, „hranie sa niečo“), tretia poviedka a záverečné scény nám prinesú poriadnu dávku umeleckého citu a katarzie. Nakrúcanie prvého a tretieho príbehu delí niekoľko rokov, ale filmársky a režisérsky je medzi nimi takmer priepasť.

Režisér Róbert Šveda dokáže veľmi vyspelo viesť hercov, o čom presviedča asi celý herecký ansámbl. Uveriteľnosť je podporená relatívnou neznámosťou hereckých tvári, čo možno z komerčného hľadiska na Slovensku vyznieva ako samovražda, v podstate však prináša príjemné osvieženie v podobe civilného herectva v dobrom slova zmysle. Skvelé sú všetky tri herecké predstaviteľky hlavných úloh, vyzdvihnúť ale treba predovšetkým Beátu Dubielovú a jej Kláru. Prázdnosť a rezignáciu na akúkoľvek zmenu k lepšiemu nám sprostredkúva priam minimalistickými prostriedkami. Najväčšou slabinou filmu je nevyvážené ozvučenie, kedy hudba a ruchy prehlušujú slová. Je to o to väčšia škoda, pretože tých slov vo filme nezaznieva až tak veľa ako je súčasný divák zvyknutý a stáva sa, že vám v spleti zvukov zanikne veľmi dôležité slovo alebo celá veta. Hudba sama o sebe je ale príjemná a melodická, miestami vytvára priam kontrast medzi tónmi a obrazovou stránkou filmu.

Na strane druhej mi nedá nespomenúť prepracovanú symboliku, ktorej je takmer v každej scéne požehnane (Soňa je „zbalená“ pred sterilným zeleným pozadím, Klára vystúpi na kalváriu) a takisto otvorené konce všetkých troch príbehov, ktoré nútia sa zamyslieť nad svojimi démonmi, obavami a správaním. Film si bude určite ťažšie hľadať svojho diváka, som si ale istý, že ho nájde. Aj keď síce Róbert Šveda nenatočil nezmazateľný míľnik v dejinách slovenského filmu, napriek tomu ide o obrovský prísľub do budúcnosti.