Deň Šakala

Originálny názov: The Day Of The Jackal

Žáner: thriller
Minutáž: 145 minút
Krajina pôvodu: Francúzsko/Veľká Británia
Rok: 1973
Prístupnosť: MP15

Réžia: Fred Zinnemann
Scenár: Kenneth Ross
Kamera: Jean Tournier
Hudba: Georges Delerue
Hrajú: Edward Fox, Michael Lonsdale, Derek Jacobi, Alan Badel, Michel Auclair, Delphine Seyrig, Jean Sorel, Eric Porter, Jean Martin, Cyril Cusack, Howard Vernon, Maurice Denham

Písal sa 22. august roku 1962. Z dvoch zdanlivo opustených áut na parížskom predmestí Le Petit- Clamart sa začala šíriť mohutná streľba. Celá akcia trvala 7 sekúnd, pričom zaznelo cez 140 výstrelov z automatických zbraní. Ani jedna však nezasiahla určený cieľ, a to kolónu vládnych vozidiel. Náhoda, alebo osud? Každopádne, dni francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla ešte nie sú spočítané. Zatiaľ…

Áno, ako sa mnohí teraz iste domnievate, ide o správu o nevydarenom atentáte na hlavu francúzskeho štátu, ktorý bol odjakživa tŕňom v oku jednej militaristicko-teroristickej organizácii, známej ako OAS. Tá sa o de Gaullov život pokúšala ešte niekoľkokrát, rovnako ako mladý anglický spisovateľ menom Frederick Forsyth, ktorý sa namiesto použitia kontrašpionáže a násilia uchýlil k oveľa miernejšej, a značne inteligentnejšej forme – fikcii. Jeho knižná predloha, rozprávajúca mikropríbeh profesionálneho vraha, pripravujúceho sa na vraždu „miláčika“ francúzskeho národa, sa ihneď po uvedení stala zlatým dolom, z ktorého sa v priebehu pár mesiacov vyťažil necelý milión výtlačkov. Deň Šakala, ako sa tento svetový bestseller nazýval, nezostal bez povšimnutia ani vo svete filmových hviezd a mágov. Jednou z takýchto všímavých individualít bola aj žijúca legenda amerického filmového neba, Fred Zinnemann, ktorý mal po takmer 7-ročnej prestávke chuť nakrútiť opäť niečo veľké…

Režisér a producent rakúskeho pôvodu si svoju nesmrteľnosť zabezpečil hneď troma celovečernými snímkami – kultovým typizovaným westernom Na pravé poludnie (High Noon, 1952), 8-oscarovým trhákom Odtiaľto až na večnosť (From Here To Eternity, 1953) a výpravnou historickou freskou Človek pre každé počasie (A Man For All Seasons, 1966). Sám vždy vravieval, že netočí filmy pre uspokojenie svojich osobných alebo filozofických potrieb, ale najmä pre široké masy všedných ľudí. To by však mohlo platiť len pre filmy, ktoré nakrútil do začiatku 70-tych rokov. Deň Šakala, nakrútený roku v 1973, je už po režisérskej stránke v Zinnemannovej filmografii úplne nerozpoznateľný, nakoľko jeho tradičný režisérsky rukopis zmenil vlnu svojej pôsobivosti. Namiesto veľkých hereckých mien stretávame ľudí málo známych, narácia priberá drsnú mieru realistickosti a na samý vrchol sa šplhá len jeden z hlavných aspektov – scenár…

O realizáciu scenára sa postaral Kenneth Ross, ktorý si za svoju prácu vyslúžil nomináciu na Zlatý Glóbus. Mnohí jeho prepis považujú za doposiaľ najlepšiu adaptáciu Forsythovho románu, a zároveň výbornú štartovaciu pozíciu pre nadšeného Zinnemanna. Prológom pre filmovú verziu sa stáva práve už spomínaný neúspech utajovanej spoločnosti OAS, ktorá bola po tomto nešťastnom incidente nútená stiahnuť sa z vlastného pôsobiska. Po poprave vrchného veliteľa jednotiek OAS sa nový vedúci skupiny Martin Rodin rozhodne pokračovať v hre, no s inými hráčmi. Keďže sa situácia značne skomplikovala a skupina už nemá toľko možností, rozhodne sa Rodin spolu so svojimi poradcami najať nájomného vraha…

Od toho momentu sa na scéne zjavuje hlavná postava filmu, profesionálny odstraňovač ľudí. Šakal, ako sa sám pred členmi OAS nazval, je veľmi inteligentný jedinec nízkeho vzrastu, vystupujúci ako pravý Angličan. Uhladený výzor, vybrané spôsoby – jednoducho spoločenský typ a znalec dvornej etikety. Muž mnohých identít, no len s jednou zásadou – žiadne emócie. Ideálny výber pre nadľudskú úlohu. A nadľudská úloha pre režiséra snímky, ktorý na voľbu toho pravého Šakala potreboval oprášiť svoj ostrieľaný inštinkt „lovca talentov“. Veď práve Zinnemann má na svedomí debut Marlona Branda, Montgomery Clifta či Meryl Streepovej. Spolu s producentom Johnom Woolfom mali k dispozícii hneď niekoľko uchádzačov, no ako skúsení „film makeri“ neponechali nič zradnej náhode. Vedeli, že rolu môže stvárniť len herec, ktorý pôsobí nenápadne a má schopnosť ľahko sa stratiť v dave. Woolf sa snažil presadiť svoju silnú vôľu angažovaním Rogera Moora, ktorý sa však tvorcom zdal viac ako manekýn než nájomný vrah, čo ho napokon aj od role odstavilo. Voľba neskôr padla na nenapodobiteľný úškľabok vtedy už slávneho Jacka Nicholsona, no keď rolu neprijal, obrátili sa kastingový manažéri na takmer neznámeho anglického herca Edwarda Foxa, ktorého nevinný, ale predsa diabolsky mrazivý výraz učaroval mnohým divákom prežívajúcim toto veľkolepé divadlo v priestoroch kinosál…

Je až udivujúce sledovať, ako sa Šakalova postava dokáže po dobu 145 minút filmu chladnokrvne zahrávať s divákom. Či už je to Foxovou vražednou charizmou, alebo Zinnemannovým zobrazovacím talentom (ktoré sú tu dohnané až k dokonalosti), sme doslova nútení tomuto bezcitnému útlemu chlapíkovi držať palce, i keď sa jedná o zarytého anti-hrdinu. Samotný príbeh sa však nezameriava len na činy Šakala, ale aj na prácu osôb (zväčša pracovníkov štátnych zložiek), ktoré pomáhajú tohto nebezpečného delikventa dolapiť. Ako kontrast k jeho nezlomnému „šarmu“ sa podarilo autorom postaviť schopného protivníka, policajného komisára Clauda Lebela, ktorého v tejto podobe stvárnil anglo-francúzsky herec Michael Lonsdale. Skúsený inšpektor, žijúci rutinným životom, má takto pred sebou náročnú úlohu, ktorej musí obetovať všetok svoj čas. Začínajúc úplne od nuly, s minimom pravdivých informácií a bez akejkoľvej zanechanej stopy, sa tak na diaľku stáva Šakalovým súperom…

Silný príbeh a kvalitné herecké výkony poslúžili snímke veľmi dobre, no za brilantné môžme považovať aj to, čo si možno na niektorých snímkach ani veľmi nevšímame. Na mysli mám skvelý strih Ralpha Kemplena (nominovaný na cenu filmovej akadémiu) a kameru Jeana Tourniera, ktorá sa neraz preukázala skvelými výsledkami vďaka svojmu zmyslu pre detail. Dá sa teda povedať, že aj po viac ako 30-tich rokoch je film po technickej stránke zaujímavý. Zub času ho našťastie nepostihol natoľko, aby v dnešnej „filmovo pohnutej“ dobe pôsobil uťahane a vtipne. Z objektívneho hľadiska však treba poznamenať, že tvorcovia si zaiste vedeli spočítať všetky možnosti, a tak nám poskytli konečný produkt tak, ako len najlepšie mohol vzniknúť…

Spoločná anglicko-francúzska koprodukcia dovolila Zinnemannovi nakrúcať so skutočnými francúzskymi hercami na reálnych miestach, vrátane srdca celého Francúzska – Paríža. Aj vďaka týmto skutočnostiam sú mnohé z tu natočených scén kultové a filmársky monumentálne podané. I napriek spomínanej zmene Zinnemannovho prístupu k nakrúcaniu si neodpustil svoje typické scény so záberom na hodiny. Zatiaľ čo v jeho o dvadsať rokov staršej snímke Na pravé poludnie zachytili kamery 13 takýchto záberov, tu máme možnosť vidieť až 31 individuálnych pohľadov na ručičky hodín, čo je v podstate nezapísaný svetový rekord. Pre milovníkov „tichých“ momentiek si tvorcovia pripravili prekrásnych 8 minút scén, kde okrem vonkajších zvukov a militantných piesní nezaznie jediný dialóg…

Mnohých divákov odrádza od sledovania práve tempo, akým je film naservírovaný. Podľa môjho názoru však práve tento pomalý, ba až ležérny postup poprepletaný dokumentárnym jazykom robí filmu dobrú reklamu. Konštantný rytmus sa prenáša celou snímkou s neuveriteľnou jemnosťou a patričným filmovým cynizmom. Skoro dva a pol hodinová minutáž nie je žiadnou výraznou bariérou ani pre menej náročného diváka a pútavosť spracovania nedáva možnosť rozpoznať zdanlivo zdĺhavé pasáže. V roku 1997 vznikol remake s názvom Šakal, ktorý síce vsadil na akčnejšiu rovinu príbehu, no úspechu originálneho diela sa nikdy nedočkal…

Deň Šakala môžeme s čistým svedomím zaradiť do kategórie pokročilých politických thrillerov, ktoré svojou precíznosťou a odbornou podobou zatienia všetky ostatné „pseudokvalitné“ pokusy súčasnej produkcie. Geniálne štúdium vraha a jeho príprav na akt zabitia, so všetkými aspektami márnej a nesprávnej policajnej práce, ktoré v sebe nepostráda to skutočné, originálne napätie a neskrývanú surovosť. Ako jedna z mála filmových adaptácií je rovnocenným partnerom pôvodnej predlohy pána Forsytha, pričom môžem poznamenať, že sa spisovateľova predstavivosť a filmová vizualizácia takmer stotožňujú. Jednoznačne unikát z klenotov európskej kinematografie, od ktorých sa mnohí súčasní tvorcovia majú čo učiť…