Deň vďakyvzdania
Vďačná porcia krvi a násilia

Režisér Eli Roth sa po dlhej dobe rozhodol vrátiť k projektu Grindhouse z roku 2007. Srdcom tohto projektu boli dve celovečerné snímky: Auto zabijak od Quentina Tarantina a Planéta Teror od Roberta Rodrigueza. Ich hravú marketingovú kampaň dopĺňala hŕstka ukážok na neexistujúce kúsky vrátane Grindhouse: Thanksgiving vytvoreného práve Rothom. Po vrelom prijatí a následnom diváckom tlaku sa celovečeráku dočkal akčňák Machete s Dannym Trejom v jeho prvej hlavnej úlohe, no a teraz sa rovnakou cestou vybral aj tvorca stojaci za rozpačito prijímanými, no dobre známymi, titulmi ako Hostel (r. 2005), Hostel II (r. 2007), Cabin Fever (r. 2002), či Green Inferno (r. 2013). Roth oprášil tému amerického sviatku Dňa vďakyvzdania a z pôvodného 2-minútového materiálu ukul poctivých 107 minút trvajúcu záležitosť. Obstojí lákavý námet v takomto formáte?

Je štvrtý štvrtok mesiaca november – dátum, ktorému väčšina Američanov nepovie inak ako Deň vďakyvzdania. Vznik tohto sviatku sa datuje do roku 1621, kedy sa údajne spolu zišli Indiáni a pútnici, aby spoločne a v mieri povečerali. Reálie osídľovania USA a osudu jeho pôvodných obyvateľov sú samozrejme nepomerne drsnejšie, to však na Deň vďakyvzdania bežného občana nezaujíma. Platí to dvakrát tak v mestečku Plymouth, kde má populárny sviatok svoje korene.

Namiesto pokojného prežitia večera v kruhu rodiny a priateľov postihne mesto tragédia. Po vybičovaní emócií spôsobených vyhlásením tzv. Black Friday (deň, či obdobie, počas ktorého obchody hromadne zľavujú tovar o výrazné percento; najčastejšie sa koná v posledných mesiacoch roka a okolo veľkých sviatkov) dôjde k davovej psychóze. Niekoľko obyvateľov zomiera, udupaných a ubitých. Rok po tragédii sa v mestečku objavuje tajomný vrah v maske pútnika, pod rukami ktorého prichádzajú o život zdanlivo náhodné obete. Ide ale skutočne o vyšinutého blázna alebo o psychopata s jasným plánom? Nikto nie je v bezpečí…

Scenárista Jeff Rendell sa pri písaní veľmi nenatrápil. Celý film je od začiatku do konca priamym, priznaným, jednoduchým slasherom. Pri tomto type hororu potrebujete nasledovné: maskovaného zabijaka, skupinu potenciálnych obetí (čím viac, tým lepšie) a veľa, veľa, veľmi veľa krvi. Čím kreatívnejšie a krvavejšie úmrtia, tým lepšie. Logika hrá asi štvrté husle a prácu s charaktermi stačí odbiť náhodným priradením sociálnych a osobnostných stereotypov. Deň vďakyvzdania napĺňa všetky tieto atribúty.

Roth si je našťastie plne vedomý, aký film točí a čo chce od výsledku. Jeho režijná cesta nikdy nevybočí z pevne zasadených žánrových mantinelov. Nesnaží sa o „meta“ prístup ako to robí séria Vreskot, ani neprimiešava iné žánre ako tomu je pri sérii Nočná mora z Elm Street či kultovke Vec. Na druhú stranu, ak ste mali takéto očakávania práve od Eliho Rotha, asi nebudete mať jeho filmografiu príliš napozeranú.

Držanie sa škatuľky žánru na jednu stranu obmedzuje, na druhú zase treba uznať, že tvorcovia ťažia z tejto schematickosti maximum. Zabijak v maske? Máme. Početná množina obetí? Máme. Krvavé, brutálne a neraz kreatívne vraždy? Máme! Príbeh, ktorý ich spája, či skôr dáva možnosť tvorcom odťať hlavu „tomuto“ a zaživa vypitvať „tamtoho“, je druhoradý a už povinne plný klišé a nelogickosti. Veľmi rýchlo vám dôjde, kto za masakrovaním postáv stojí, a ak nie, budete mať aspoň silné podozrenie.

Priemerný režisér hororových výplachov Eli Roth natočil najlepší film svojej kariéry. V preklade to znamená mierne nadpriemerný krvák na jedno pozretie. Ak máte v obľube odťaté končatiny s litrami krvi, je vám ukradnutá zápletka a postavy vás zaujímajú iba z hľadiska toho, v akom poradí a ako bolestivo budú skonávať, je Deň vďakyvzdania presne pre vás. Pre divákov s vyššími nárokmi sa bude jednať o nedostatočnú záležitosť.