Denník nymfomanky

Originálny názov: Diario de una ninfómana

Žáner: dráma
Minutáž: 95 minút
Krajina pôvodu: Španielsko
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 18

Réžia: Christian Molina
Scenár: Cuca Canals podľa knihy od Valérie Tasso
Kamera: Javier G. Salmones
Hudba: Roque Baños
Hrajú: Belén Fabra, Leonardo Sbaraglia, Llum Barrera, Geraldine Chaplin, Ángela Molina, Pedro Gutiérrez a ďalší

Z nedávnej filmovej minulosti už poznáme zopár „denníkových“ titulov. Aj tentoraz pôjde o časť života, v tomto prípade však bude dej orientovaný na sexuálne prežívanie hlavnej hrdinky.

Po dlhé roky, ba aj stáročia bol fenomén nymfománie považovaný za mýtus. Bol dokonca popieraný mnohými ženami, ktoré ho označovali za výmysel opačného pohlavia. Muži si tak vraj vytvorili akýsi príjemný sebaklam o nadmernom sexuálnom apetíte nežných polovičiek. V súčasnosti sa môžeme prejedať informáciami všakovakého druhu. Aj napriek tomuto faktu, nie je šokujúce, že niektorí ľudia majú doteraz rovnaký názor.

Scenár vychádza z autobiografického románu Velérie Tasso. Úvod bol zahájený rozprávaním o prvej sexuálnej skúsenosti hlavnej postavy (Belén Fabra). Už v počiatku bol podčiarknutý rozdiel chápania sexu v ponímaní hlavnej hrdinky. Španielsky režisér, Christian Molina zvýraznil jej vnútorný konflikt, rozpor medzi živočíšnymi pudmi a „starosvetskou“ spoločnosťou.

Valerie sa sprvu bezúspešne pretĺka vzťahmi, žiaden muž s ňou totiž nie je schopný zdieľať vášeň a stíhať jej neskrotné tempo. Neskôr sa zdá, že jej životné šťastie môže zachrániť láska a nielen množstvo fyzickej rozkoše. Ukáže sa však, že Valin výber partnera nebol správny. Situáciu, do ktorej upadla, chce riešiť predajom svojho tela. Po čase zisťuje, že prostitúcia je plná násilia a s citmi nemá nič spoločné. Upustením od najstaršieho remesla sa oslobodí  od svojich komplexov a začne si užívať život bez akýchkoľvek konvencií.

Je viac než očividné, že Belén Fabra lepšie vyzerá ako hrá. Prekážali mi provokatívne pohľady počas sexuálneho vyčíňania priamo do kamery, ktoré filmu darovali podnázov „ľahké porno“.

Pozitívom filmu je hudba, ktorá dotvárala atmosfére. Roque Banno sa nespoliehal len na temperamentné španielske „gitarovky“, ale v snímke odznela napríklad aj melanchólia od Morcheebe či rôznorodé svetové oldies . Vďaka podarenej práce so zvukovou stránkou, ktorá slušne spolupracovala so scénami, má dej celkom slušné tempo.

Denníku nymfomanky by som vytkla nejednotnosť správania hlavnej hrdinky. S tým súvisiaca prekombinovanosť deja spočívala v neusporiadaných činoch. Konečné „osvietenie“ Valerie, prudký zvrat na konci, bol podľa môjho názoru len nešikovným pokusom o uzavretie scény. Nezvládnuté zábery, spôsobené množstvom erotiky, zapríčinili nefunkčnosť a „klišéovitosť“ celého diela. Na druhej strane, príbehu netreba vyčítať originálnosť témy. Názor však môžu skresľovať konkrétne situácie. Je predsa na samotnom človeku, či dokáže bojovať so svojimi pasiami alebo nie.

Španielskú snímku Denník nymfomanky by som odporučila dospelému publiku, ktoré uprednostňuje filmy „telenovelového“ typu. Nie je potrebné očakávať úchvatný zážitok. Avšak myslím si, že štipľavé zápletky dokážu pripútať pozornosť diváka až do konca.