Diera v hlave
O kolektívnej nepamäti

Keď sa komplikovaný súbor procesov ozátkuje spoločným názvom, podrobnosti sa strácajú z dohľadu. Pri holokauste, či už veríme, že nejaký bol alebo ho skúšame retušovať, sa myslí už tak akosi automaticky na Židov. Zabúdame, že nacisti programovo prenasledovali, väznili, mučili a vraždili aj iné skupiny: komunistov, homosexuálov, ľudí postihnutých telesne i mentálne a ďalších. Popri Židoch existovalo ešte jedno etnikum rozlezené po celej Európe, ktoré im nezapadalo do predstavy rasovej čistoty.

Boli to Rómovia. Časť slovenského obyvateľstva má vo vzťahu k nim stále pripravené to svoje „ale“, nasledujúce po neutrálnom začiatku výpovede („proti Rómom nič nemám, ale…“; „nie som rasista, ale tí Cigáni…“). To je základný dôvod, prečo má zmysel filmovo nastoľovať tému holokaustu Rómov/Cigánov/Sinti (čím viac mien, tým väčšia politická korektnosť). Lebo ich stále vnímame ako niečo cudzie, niečo neprispôsobivé, niečo problémové. A čím väčší problém v nich vidíme, tým siláckejšie ho ideme riešiť. Presne ako nacisti.

Druhý základný dôvod je ten, že tak ako sú Cigáni vylúčení zo spoločenského mainstreamu a ich skutočné problémy radšej ignorujeme, než aby sme prijali náš diel zodpovednosti, upierame im aj ich históriu. Akú len oni môžu mať, že? Kočovníci. Včera sa tu ich starí doteperili na vozoch, dnes sa mladí tlačia s piatimi malými v búde v osade. Rómsky holokaust už nie je ani tabu, ale poznámka na okraj pod tabu. Kontext je teraz história v našom (fakt) spoločnom priestore, nie zemepisne vzdialené genocídy Arménov či obyvateľov „belgického“ Konga.

Od ignorancie alebo zabudnutia sa odvíja aj pomenovanie, rómsky holokaust je taká naša kolektívna diera v hlave, bez svedectiev, bez pamätníkov, bez spomienok. V explicitnej rovine je to diera v hlavách viacerých predstaviteľov Kirchhoffovho dokumentu. Francúzovi Raymondovi esesáci rozbili lebku, Nemke Rite Prigmore nacistický doktor Heyde pichal ako novorodeňaťu injekcie za oko (vraj sa jej pokúšal zmeniť farbu očí). (Označenia Francúz, Nemka udávajú len krajinu pôvodu, nie to, kým sa sami cítia byť.)

Informácie chýbajú aj preto, lebo nacisti či ich spojenci sami neprikladali Cigánom takú váhu ako Židom či iným. Nezapisovali si ich mená, nekatalogizovali ich, strieľali a zakopávali ich, ako prišlo. Vedľa trate blízko Dubnice nad Váhom je pole, kde nič nenaznačuje, že tam bol internačný tábor pre stovky ľudí. Žiadna tabuľa, kríž, hocičo. Už len tí, čo prežili, vedia miesto označiť. A niekedy ani tí už nedokážu rozoznať, kde sa končia masové hroby (to sme v tábore pri obci Lety u Písku v Čechách).

Na rómskom holokauste už Robert Kirchhoff pracoval zopár rokov dozadu. Keď sa k odležanej téme vrátil, zistil, že bývalí respondenti mu väčšinou pomreli, že musí hľadať skutočných posledných účastníkov. Jeho tvorivý postup je v tomto prípade silne špekulatívny, v istom zmysle až antidokumentárny. Nevyužíva totiž žiadne dobové archívne materiály. Nenecháva historikov a expertov rozprávať fakty. Ak aj sú odborníci na kamere, väčšinou skôr reflektujú hrôzostrašné udalosti, zamýšľajú sa nad nimi. Dátumy, počty, lokácie, mená a iné údaje zaznievajú občas medzi rečou, akoby neúmyselne.

Režisér sa nepokúša o ďalšiu obžalobu genocídy na základe starostlivého dokumentovania obecne neznámych udalostí. Sústreďuje sa na obete prenasledovania, na to, ako holokaust ovplyvnil a dodnes ovplyvňuje ich životy a na to, aké postoje k nim zaujíma majoritná spoločnosť. Raymond sa chodí sťažovať na francúzske úrady a zúčastňuje sa „ultraľavicových“ demonštrácií, lebo sa cíti byť perzekvovaný aj v 90-ke tými istými žandármi ako keď mal pätnásť, Rity sa stredoškoláci pýtajú, aké to je, žiť s dierou v hlave, Krystyna Gil rozpráva v miestnej reštaurácii účastne sa tváriacemu personálu, že prišla položiť veniec k pamätníku svojej rodiny a desiatok ďalších Rómov, ktorých jedného dňa postrieľali rovno na cintoríne poľskej dedinky Szczurowa. A počúva dedka, ktorý sa na to celé díval ako chlapec, a „dodnes je z toho chorý“.

Otázky kontinuity a vyrovnávania sa s brutálnym útlakom v osobnej aj etnickej rovine. Preto Kirchhoff často nechá záber doznieť, aj keď akcia či výpoveď už skončili. Nie je jasné, či chceme alebo môžeme ísť odtiaľto ďalej. Respektíve, ako na to. Pomáha zvuk, často strihnutý pred obrazom. Niekedy naopak strih skáče neočakávane, násilné prerušenia odkazujú na všetky dáta a za nimi na všetkých ľudí, ktorých sme stratili, ktorých sme „nestihli milovať“. Aj vynechajúc strihovú skladbu zvuk vystupuje do popredia. Chýbajúce informácie nahrádza tvorba emocionálneho priestoru, režisér necháva vyznieť praskanie mokrého dreva v ohni, založenom usadenými nomádmi, znepokojujúce echo kvapiek kondenzovaných vnútri jasenovackého Kamenného kvetu, piesne, improvizované pri stretnutiach starých priateľov alebo na chodbách úradov, keď „stránka“ odišla a pešiak byrokracie má čas na to, čo ho živí; papierovačku.

Blúdime chodbami, zasneženými poliami a lesmi, tackáme sa hmlou a dažďom, sprievodcovia a spoluvýletníci miznú, niet koho chytiť za ruku, opýtať sa na cestu, netušíme, či ideme správne alebo sa motáme v kruhu. V Kauze Cervanová atmosféra opresie, bezvýchodiskovosti mohla vyvolávať rozpaky, lebo podporovala spochybňovanie oficiálneho naratívu o vine odsúdených, čo bol neskrývaný autorský zámer a pre niektorých prisilná káva. Diera v hlave preukazuje ešte silnejšiu tendenciu k nevyjasnenosti, nefaktografickosti. Pre niektorých to je tiež prisilná káva (v inom zmysle), avšak téma filmu a prístup k tvorbe tu dosahujú vzácnu jednotu. Sú dokumentaristi výnimoční odhľadom, odstupom, objektivizmom. Kirchhoff je výnimočný vhľadom, zrastom a súcitom. 

Deväťdesiatnik Raymond Gurême, žiadny negramotný Cigán, publikovaný autor (Nomádom vstup zakázaný), demonštruje v uliciach za jednu zo základných európskych hodnôt (slobodu), nemôže mlčať, hoci by mal najradšej pokoj na svojom statku, pri rodine, kým my sa desíme sýrskych utečencov a srbských robotníkov. Francúzska vláda už roky rozbíja tábory a deportuje Rómov z krajín EÚ, možno by mali začať opäť deportovať aj vlastných, aký je v tom zásadný rozdiel? Nech si nomádi pocestujú, keď sa im tak žiada, nie? Nech ich už nevidíme a konečne môžeme mať hlavu bez obáv, starostí, prázdnu ako bubon.

---