Originálny názov: Divergent
Žáner: dobrodružný, romantický, sci-fi
Minutáž: 139 minút
Krajina: USA / Veľká Británia / Čína
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Neil Burger
Scenár: Evan Daugherty, Vanessa Taylor, Veronica Roth
Kamera: Alwin H. Küchler
Strih: Richard Francis-Bruce, Nancy Richardson
Hudba: Junkie XL
Hrajú: Shailene Woodley, Theo James, Ashley Judd, Jai Courtney, Ray Stevenson, Zoë Kravitz, Miles Teller, Tony Goldwy, Ansel Elgort, Maggie Q, Mekhi Phifera ďalší
Predstavte si, že žijete v meste obkolesenom vysokým nepreniknuteľným múrom. Pred-stavte si, že existuje len päť spôsobov, ako prežiť život a ešte si predstavte, že o celom svojom živote sa máte rozhodnúť, keď dovŕšite 16 rokov. Veru, život v post-apokaliptickom Chicagu nie je sranda, veď v tom našom reálnom svete často ani dvadsiatnici nevedia, čo si so sebou počať.
Každopádne, v takomto usporiadaní vyrastá Beatrice Prior. Nevie, či patrí do kasty oddaných ľudí, ale tie ostatné pozná len z diaľky. Netuší, čo jej ukáže test, ktorý podstupuje každý člen spoločnosti, aby zistil, na čo sa najviac hodí. Nevie ani to, či sa ním pri rozhodovaní o tom, kam by mala po zvyšok života patriť, bude riadiť. Poznanie seba samého a svojich schopností je leitmotívom príbehu a pre comming-of-age žáner je typický. Väčšina sa jej však venuje v druhej či v tretej línii, pretože riešiť tak fundamentále veci, ako je vlastná ochota pomôcť starenke s taškou, je vecou ranej puberty a nie obdobia skorej dospelosti. Pre potreby recenzie, povedzme, že svet rozdelený do „povahových frakcií“ so sebou prináša nové úskalia sebapoznania.
Spoločenský systém, ktorý vo svojej prvotine vytvorila len 25 ročná spisovateľka Veronica Roth, je veľmi krehký. Na jeho prílišnú jednoduchosť upozornili mnohí poprední literárni kritici a staršie publikum ho môže ľahko zavrhnúť. Nedivím sa, od cieľovej skupiny ma nedelí taká veková priepasť, no pod ťarchou analýzy sa tento obraz spoločnosti rozpadne priľahko. Či ho považuje za reálny alebo nie, dôležitejšie z hľadiska diela je to, či z neho scenár aspoň dokázal vyťažiť čo najviac potenciálu. Delenie do frakcií na obetavých, odvážnych, bystrých, mierumilovných a pravdovravných je celkom zaujímavé. Môže ísť o zrkadlo súčasnej spoločnosti, v ktorej moderné profesie v rôznych oblastiach zabúdajú rovnomerne kultivovať všetky vlastnosti a schopnosti človeka ako celku a uprednostňujú len obmedzenú sadu daností. Ide o takú ľudskú mechanizáciu, ktorá obmedzuje možnosť chyby a je nevyhnutná, ak si želáme pokrok a aby spoločnosť fungovala ako dobre namastený stroj. Nepotláča však takáto profesijná špecializácia prirodzenú rozmanitosť a ľudskosť?
Divergencia si kladie zaujímavé otázky – snáď vedomie a nie len šťastnou náhodou – ale dúfala som, že si s vlastnou premisou poradí omnoho lepšie a dôkladnejšie. Lenže charakterizácia ostatných frakcií, či stretnutie s nimi vo filme vždy podlieha silnej stereotypizácii, pričom na malom priestore, ktorý im film venuje, sa zdôrazňujú skôr tie negatívne vlastnosti, ktoré zadelenie do tej či inej kasty so sebou prinášajú. Tí, čo zasvätili svoj život pomáhaniu iných, sú akoby bezbranní a bezzubí, paralyzovaní a neschopní ochrániť samých seba či vzoprieť sa bezpráviu; tí, ktorí si cenia mierumilovnosť sú zas vykreslení ako spirituálne bytosti, ktorých najväčším potešením je pestovať všetko od obilia po okrasné rastliny a ktorým na tvárach zaschol úprimný úsmev dedinského hlupáčika prezrádzajúci, že pre ich duchovný život postačuje hlboké kochanie sa nad púčikom kvetu. (Dúfam, že v knihe to takéto zjednodušujúce nebolo.) Beatricina frakcia odvážnych, ktorí ochraňujú spoločenské zriadenie a obyvateľov mesta, sa, žiaľ, teší obdobnému, hoci miernejšiemu zjednodušeniu.
Spracovanie filmu a jeho promo tlačia do popredia vypasované latexové nohavice, drsné strniská a romantickú líniu príbehu. Nevyváženosť je to, čo dosiahnete, ak zmiešate soft sci-fi prostredie s literatúrou pre mladé slečny. Ľúbostný príbeh dostáva v deji tak veľa priestoru, až sa zdá, akoby všetko dianie slúžilo len tomu, aby ústilo do napínavých stretnutí ústredného páru a zle skrývaného túžobného okukávania.
Po filmárskej stránke je Divergencia veľmi štandardná a len zriedka prekročila komfortnú zónu oddychu-chtivého diváka. Za tie malé zdráhavé pokusy vymaniť sa z priemeru vďačíme najmä kamere, ktorá sa snaží rozpohybovať z uhladenej strnulosti a sem tam vyťahuje aj menej konvenčné postupy. V druhom rade treba upozorniť na herečku v titulnej úlohe, Shailene Woodleyovú, ktorá patrí medzi najväčšie talenty mladého Hollywoodu. Bez nej by sme v Divergencii hľadali akúkoľvek hĺbku márne.
Zaujímavé – hoci možno len pre mňa – bolo sledovať Milesa Tellera v úlohe povýšeneckého blbca z kasty pravdovravných, ktorý si rovnako ako Beatrice zvolí, že chce patriť k odvážnym. Nebolo tak dávno, čo si práve s Woodleyovou zahral vo výbornej young adult dráme The Spectacular Now (2013), v ktorej – možno by ste nepovedali – veľmi vierohodne zahral postavu s omnoho sympatickejšími charakterovými rysmi. Zatiaľ sa mu vo väčších produkciách darilo získavať hlavne vedľajšie role, v ktorých tak veľa priestoru nemal, no už teraz filmuje reboot marvelovskej Fantastickej štvorky, v ktorej sa mu podarilo získať ústrednú postavu charizmatického Dr. Richardsa.
Podstatne menej zaujímavý bol, žiaľ, titulný mužský hrdina, ktorého stelesnil Theo James. Príťažlivého Brita si kamera akosi pričasto vyberala na close-upy, aby zachytávala jeho tajuplné pohľady a podmanivý kukuč. Ťažko povedať, či je to jeho danosťami alebo absolútne priemernými filmárskymi postupmi, no po boku veľmi prirodzenej Shailene Woodleyovej sa mu nedarilo vyniknúť.
Neinovatívnou réžiou je poznačené aj budovanie romantickej línie. Aj keď je divákovi zaiste celkom jasné, o čo ide, ak sa kamera v celom filme sústredí na pekné dievča a driečneho mladíka, Divergencia sa radšej poistí – nešetrí množstvom okukávania, nesmelých úsmevov a pri fyzickom tréningu ani viac či menej letmými dotykmi. Čo v preklade nestelesňuje nič viac ako objavovanie vlastnej sexuality, o nejakom hlbšom osobnom spojení sa medzi ústrednou dvojicou veľmi hovoriť nedá. (Ak hľadáte to, pozrite si radšej spomenuté The Spectacular Now.)
Divergencia sa nevyhne porovnávaniu vo svojom žánri. Nanešťastie (pre Divergenciu), v žánri figuruje len jeden titul, a to Hry o život. Tie boli vo svojom vykreslení sveta odvážne a sem tam extravagantné. Divergencia nám predstavuje svet, ktorý má byť veľmi pragmatický a efektívny, takže sa zákonite v istých ohľadoch musel vyhnúť výstrednostiam, no v konečnom dôsledku filmu chýba rázovitosť a atmosféra, ktoré by dotvárali fiktívne usporiadanie spoločnosti a presvedčili nás o vernosti tohto mikrosveta. Divergencii chýba vízia a dojmu nepomáha ani tendenčná hitparádová hudba a pomerne nudný dizajn (kulís aj kostýmov).
Napriek zjavným neduhom a absencii ambícií vytvoriť čosi nadčasovejšie a nielen stihnúť „vlnu“ soft-scifi pre dievčatá, som stále k filmovej sérii otvorená. Príbeh doteraz publikovaných kníh nepoznám, preto nevidím dôvod, prečo by Divergencia nemohla rozohrať celkom zaujímavé divadlo so spoločensko-politickým podtónom. Ale to by si žiadalo ubrať plyn z romantiky a venovať sa nielen psychológii postáv, ale aj vierohodnosti udalostí, ktoré sa v tomto prvom diely dostali do pohybu.
