Dobrá smrť
O slobode odísť

Dokumentarista Tomáš Krupa debutoval pred rokmi filmom Absolventi s podtitulom Sloboda nie je zadarmo. Venoval sa v ňom osudom niekoľkých absolventov kreatívno-umeleckých odvetví a ich pokusom etablovať sa v krízovom kapitalizme po roku 2008.

Zobrazení respondenti sa buď zamestnávali alebo podnikali v odvetviach, ktoré nemali nič spoločné s tým, čo vyštudovali. Krupa vtedy spochybňoval slobodu ako možnosť uplatniť sa v povolaní, ktoré si človek sám slobodne vyberie.

Vo svojom aktuálnom filme Dobrá smrť sa venuje inej stránke slobody, opäť v silne osobnej rovine, no so všeobecným spoločenským dosahom. Ide o slobodu zvoliť si spôsob a čas vlastnej smrti. Režisér dokazuje, že ťažké a provokatívne témy sú mu vlastné, aj za cenu toho, že svoju protagonistku našiel až v Británii, kde je situácia v oblasti eutanázie alebo asistovanej samovraždy podobná slovenskej. Aj vzhľadom na prevládajúcu angličtinu je to film určený primárne pre medzinárodné, nie slovenské obecenstvo.

Jeho hrdinkou je Janette, ktorá si do sedemdesiatky nesie nevyliečiteľnú svalovú dystrofiu. Jej vyhliadky sú žalostné; čochvíľa ju choroba pripúta na lôžko a bude odkázaná na celodennú starostlivosť. Janette si dôstojné umieranie predstavuje inak a rozhodne sa pre asistovanú samovraždu. Keďže tento postup je v Británii, tak ako u nás, ilegálny, musí si naplánovať a podstúpiť cestu do Švajčiarska.

Dovolím si upozornenie. Tento film technicky nie je o eutanázii. V odbornej literatúre aj v praxi sa asistovaná samovražda a eutanázia zvyknú rozlišovať. Eutanázia zhruba znamená, že lekár je oprávnený bezbolestne ukončiť život pacienta, ak pacient alebo jeho zástupcovia súhlasia. Ak doktor asistuje (pomáha) pacientovi spáchať samovraždu na jeho výslovnú žiadosť, je to asistovaná samovražda.

Nuansy pri takých citlivých a emotívnych témach znamenajú veľa. Autori sa pre spojenie pojmov rozhodli zrejme preto, aby nesťažovali divákom porozumenie. Odborníci snáď odpustia. Na Slovensku je Dobrá smrť prakticky prvým príspevkom svojho druhu do debaty. Ak prídu ďalšie, ich tvorcovia by už takéto detaily nemuseli obchádzať.

Film nachádza Janette v situácii, keď sa už rozhodla pre dobrovoľné ukončenie života. V úvode filmári inscenujú písanie listu, v ktorom ozrejmuje svoje rozhodnutie. Vo zvyšku deja sa Krupa podľa vlastných slov vyhýba inscenovaniu. Všetko je vraj autenticky odsledované. Buduje však svoj film ako príbeh a využíva postupy naratívneho filmu.

Samotný príbeh tvoria reakcie Janettinej rodiny a najbližšieho okolia na jej rozhodnutie. Napriek bolesti z lúčenia Janette nikdy nezaváha, neberie svoje slovo späť. Snaží sa dosiahnuť u ostatných, aby jej predsavzatie akceptovali a zmierili sa s tým. Film chvíľami opúšťa jej perspektívu a sleduje jej dvoch potomkov, dcéru Bridget a syna Simona.

Simon zdedil chorobu po matke, a hoci pôsobí stále aktívne, čaká ho ten istý osud ako ju, postupná paralýza. Bridget je zdravá. Ani jeden z nich nemá deti. Ich generáciou sa teda šírenie choroby v rodine zastaví. (Janette spomína na svoju matku, ktorá zrejme trpela rovnakou diagnózou, len sa o nej ešte nevedelo.)

Simon rozumie matkinmu postoju a podporuje ju. Sám nevie povedať, či by sa rozhodol rovnako. Matkin príklad mu môže dodať potrebnú silu. Bridget tiež vyjadruje podporu. No zároveň hovorí, že by sa o Janette s radosťou a láskou postarala, ak by si to rozmyslela a chcela s chorobou dožiť až do nevyhnutného konca. Scény rozhovorov lúčenia medzi matkou a jej deťmi patria k najsilnejším momentom filmu.

Obsahujú, samozrejme, veľké emócie. Nejde však len o to. V hre je aj vzájomné porozumenie. Nikto nechce z rozhovoru odísť bez toho, aby plne pochopil stanovisko toho druhého. Všetci sa majú radi. Ale nedorozumenie by medzi nimi otvorilo trhlinu, ktorú by už nemali kedy zaceliť. Definitívy sa nesú ťažko, aj keď je už všetko jasné.

Švajčiarska doktorka Erika Preisig vstupuje do deja v tejto poslednej fáze ako mediátorka medzi Janette a jej najbližšími. Praktizujúca veriaca lekárka, ktorá bola kedysi proti asistovanej samovražde či eutanázii a presadzovala paliatívnu starostlivosť, zmenila názor po smrti vlastného otca. Pomáha vyvracať predsudok, že pri eutanázii ide o nejakú fabriku na smrť, kde doktorom pacienti zbláznení od bolesti platia ťažké peniaze za to, aby ich upratali a nemuseli sa starať. V skutočnosti ide o veľmi dlhý proces, pri ktorom lekárka spoznáva kompletnú anamnézu pacientov, trávi s nimi osobne minimálne týždeň pred zákrokom, a pacienti aj lekárka majú až do posledného momentu možnosť všetko zastaviť.

Morbídnu tému Krupa spracováva s veľkou dávkou taktu. Nezaujíma sa o senzačnosť, Janette nezomrie priamo na plátne, obraz sa po podaní drogy začierni. Na vytvorenie vhodnej nálady, diváckej ochoty počúvať chorú starenu rozprávať o tom, že chce zomrieť, si pomáha ambientným soundtrackom, meditatívnymi zábermi krajiny, Janettinej záhrady alebo interiéru jej domu (rodinné fotky, suveníry z ciest, ten malý vesmír, ktorý si celý život budujeme). Hlavne sa nebojí ticha, necháva postavy hovoriť gestami, výrazmi tváre.

Ak chcel Tomáš Krupa obhájiť možnosť jednotlivca rozhodnúť o tom, akým spôsobom odísť zo sveta, urobil to veľmi dobre. (Z jeho vyjadrení je jasné, že je pro-choice.). Jeho film totiž Janette doslovne neobhajuje, necháva ju hovoriť za seba, snaží sa ukázať, aký je jej svet a aká je ona. Nepodceňuje divákov, používa obrazové metafory a štylizovanú kameru.

Naratívny dokument a dokumentárna esej. Stále lepšie ako propaganda.

---