Dobrú noc a veľa šťastia

Originálny názov: Good Night, and Good Luck

Žáner: dráma
Minutáž: 93 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2005
Prístupnosť: MP 12

Réžia: George Clooney
Scenár: George Clooney, Grant Heslov
Kamera: Robert Elswit
Hrajú: David Strathairn, Patricia Clarkson, George Clooney, Jeff Daniels, Robert Downey Jr., Frank Langella, Tate Donovan

Filmy o práci novinárov sú bežnou súčasťou Hollywoodu. Veď si stačí spomenúť napríklad na film Alana J. Pakulu o afére Watergate s názvom Všetci prezidentovi muži, ktorý v roku 1976 získal 4 sošky Oscara. Alebo sa táto téma objavila aj u nás populárnom seriáli Murphie Brownová, ktorý prácu novinárov bral z iného pohľadu – humorného. Tentoraz sa nie vždy na ľahký život novinárov pozrel George Clooney, kedysi seriálová hviezda, ktorá mala úspech viac menej iba vďaka svojmu vzhľadu, dnes aj úspešný filmový herec. Navyše Clooney akoby dospel a začal sa venovať aj zmysluplnejším filmom a dokonca aj filmovej réžii. Jeho najnovší režijný aj herecký počin sa dočkal uznania v zámorí a aj v Európe a konečne prišiel aj ku nám, aby nám ukázal ako sa formovala sloboda tlače v USA.

V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bola studená vojna vo svojom prvom štádiu, keď vzájomné podozrievanie gradovalo zo dňa na deň. V štátoch pod vplyvom Sovietskeho zväzu, ako bolo Československo, prebiehali zinscenované politické procesy a ľudia, ktorí nesúhlasili s režimom putovali do väzníc alebo gulagov. Na opačnej strane železnej opony, konkrétne v USA, sa jeden zaslepený senátor Joseph McCarthy pustil do akcie, ktorá býva často prirovnávaná k stredovekému „Honu na čarodejnice“. Republikán McCarthy bol predsedom senátneho výboru, ktorý v päťdesiatych rokoch rozpútal obrovskú sériu vypočúvania občanov USA, ktorý boli podľa niekoho spolupracovníci komunistov. Týmto sa začala v Amerike vlna paranoje, ktorá sa premietla aj do filmového umenia, keď niektorí režiséri udávali svojich kolegov za sympatie ku komunizmu (napríklad taký Elia Kazan udával svojich kolegov, za čo mu ešte stále veľká časť Hollywoodu nevie prísť na meno) čo dohnalo aj Charlieho Chaplina aby odišiel z USA a usadil sa v prekrásnom prostredí Ženevského jazera.

Film sleduje príbeh novinárov z televíznej stanice CBS, ktorý sa rozhodnú v rokoch 1953 a 1954 bojovať proti tomuto všemožnému Výboru pre neamerickou činnosť. Ústrednou osobnosťou týmu na výrobu vtedy úspešného programu Person To Person bol bývalý vojnový reportér Edward R. Murrow, ktorý so svojim týmom spolupracovníkov začal postupne vo svojom programe uverejňovať príbehy ľudí, ktorý boli krivo obvinený McCartyho výborom, čím si vyslúžil pozornosť samotného senátora. Ten sa najprv snažil nájsť dôkazy, aby usvedčil aj Murrowa zo spolupráce s červenými, následne sa postavil aj proti reportérovi v rámci jeho programu. Lenže Murrow a ani jeho ľudia sa nenechali odstrašiť (dokonca ani keď si ich zavolal ich šéf na koberček) a tak príbeh sa dostával postupne k happyendu, teda ku koncu „mccarthismu“.

Keďže téma filmu je vcelku náročná na diváka a väčšina bežných návštevníkov blokbastrov sa mu vyhne oblúkom. Clooney veľmi múdro zvolil pre film spracovanie, ktoré často balancuje medzi hraným a dokumentárnym filmom. Dej je rámcovaný prednáškou Murrowa pár desaťročí neskôr, keď dostáva cenu za svoju novinársku prácu a popritom rozpráva úvahu o slobode tlače. Film plynule prechádza do prostredia televízie, kde v stiesnených miestnostiach sledujeme, ako Murrow a jeho tím pripravujú reláciu. Keď sa dej posúva ďalej, prichádzajú na rad aj archívne zábery senátora a jeho spôsobu prejavu (takmer vôbec sa neodlišujú o žvástov komunistických žalobcov u nás v tomto období). Zábery sú brané často zo zvláštnych uhlov, ktoré vytvárajú zaujímavú atmosféru umocnenú navyše ešte čiernobielym spracovaním a výbornou výpravou. Takmer absolútna neprítomnosť hudbu ešte zvýrazňuje občasnú bezútešnosť. Hudba zaznie vo filme iba ako jazzové vložky, ktoré textom zaujímavo zapadajú do deja filmu. Okrem hlavnej dejovej línie sa občas film venuje aj vedľajším príbehom, ako napríklad ukrývanému manželskému páru, ktoré skvelo dotvárajú ľudskosť novinárov oproti senátorovi, ktorý je zobrazený ako stelesnené zlo (aj keď až taký zlý nebol, skôr iba zaslepený).

Do hlavnej úlohy obsadil Clooney herca, ktorý nie je v Hollywoode tou najväčšou hviezdou, zväčša hral len vedľajšie úlohy, ale pri tom sa vynikajúco na svoju úlohu hodí. David Strathairn študoval do najmenších podrobnosti správanie a gestikuláciu Murrowa, aby na plátno čo najlepšie preniesol zjav novinára, čo spočívalo najmä v dokonalo zvládnutej pokojnej mimiky tváre. Navyše Strathaim disponuje krásnym hlbokým zafarbeným hlasom, ktorý je často počas filmu jediným zvukovým vnemom pre diváka. Vo filme sa vyskytuje aj viacero vedľajších úloh, napríklad pravú ruku Murrowa hrá sám režisér George Clooney a objaví sa napríklad aj známy Robert Downey Jr.

Je isté, že film Dobrú noc a veľa šťastia nebude trhať rekordy v návštevnosti, čo ani nie je jeho cieľ. Film zobrazuje boj za slobodu tlače a vyžaduje si aspoň základné znalosti o probléme, inak sa v ňom bude divák strácať. Takisto kto čaká akčné scény, mal by sa filmu vyhnúť, pretože najakčnejšie zábery tu sú plamenné reči McCartyho. Clooney týmto svojim filmom dokázal, že nie je len fešným hercom, ale že dokáže stvoriť aj film, ktorý sa vyjadruje k základným otázkam demokracie a ktorý obsahuje aj časový presah do súčasnosti.